Už pred pár dňami som tento blog chcela napísať.
No niekedy nevieme nájsť tie správne slová, a ja som žiadne slová nájsť v sebe nedokázala.
Tak hlboko ma zasiahlo to, čím musela prejsť Nataška, Simonkina mama. Dôverne to poznám i ja…
Ach, Simonka, písala som o nej opakovane v mojom blogu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2018/09/15/na-kridlach-vetra-10-spozname-simonku/
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/09/13/kvapky-srdca-2-kralovna-plesu/
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/07/13/nemlcim-2-na-ulici-v-lucenci-ju-uz-nestretnete/
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2020/09/14/je-to-tak-10-den-razdenia/
Prechádzame tým všetci zo skupiny Otvoreného listu premiérovi…
Je to správanie páchateľov, ich právnych zástupcov, sudcov či iných osôb účastných v súdnom konaní, kde rodičia bojujú za spravodlivosť pre svoje dieťa, ktoré zomrelo kvôli vážnej chybe lekára.
Osočujú pozostalých rodičov, takže chvíľami takéto pojednávanie pripomína súdne konanie o zanedbaní rodičovskej starostlivosti – lebo rodičia mŕtveho dieťaťa sa musia brániť a preukazovať, ako sa o svoje dieťa počas jeho života starali…
Ohovárajú – ja sama som voči páchateľke v prípade usmrtenia môjho syna podala trestné oznámenie v tej veci, lenže uhrali to do stratena vtedy, veď pani páchateľka len na súd nepravdu napísala a nezverejnila teda svoje klamstvo, no tak žiadna ujma mi tým predsa nevznikla – to akoby sa ani nič nestalo…
Vyjadrujú sa nehorázne – v prípade môjho syna páchateľka už právoplatne odsúdená počas podmienky vypisovala súdu opakovane,že život človeka s postihnutím je menej hodnotný ako život človeka zdravého – a známy bojovník proti extrémistom Honz na tom nič zlé ani trestné nenašiel.
Týrajú rodičov výrokmi, ktoré ťažko slušne komentovať – viacerí sme si museli v súdnom konaní vypočuť vyjadrenie právnikov páchateľov, že veď predsa ešte mame ďalšie dieťa či deti. To vážne? Dal by si azda páchateľ alebo jeho právnik nejaké svoje dieťa zabiť, veď mu ešte ďalšie dieťa zostane? Sotva, tak prečo taký argument máme strpieť my?
Klamú a zatajujú fakty, prekrúcajú evidentnú pravdu.
Výstižne to napísal Ninkin otec Ľubo
Nie je väčšej urážky pre milujúceho rodiča, ako keď právnik nemocnice vo svojich vyjadreniach v odvolaní sa vyjadrí, že my sme sa poriadne nestarali o svoju dcérku, že my sme ju doniesli do nemocnice neskoro, že nemocnica nemôže za jej smrť, hoci štyri posudky hovoria práve o opaku a to o hrubom zanedbaní a pochybení zdravotnej starostlivosti. Preto dúfam, že ho stihne za tie vyjadrenia zaslúžený trest už čoskoro.
Je to správanie natoľko ubližujúce, že ho možno nazvať správaním sekundárne traumatizujúcim. Ide o systémové týranie, keďže sa nedeje len v jednom prípade a výnimočne, ale takúto skúsenosť máme všetci rodičia detí mŕtvych v dôsledku závažného pochybenia lekárov, ktorí bojujeme za spravodlivosť pre naše mŕtve deti.
Tento justičný systém vznikol pôvodne na ochranu obetí, a teraz je pre ne zdrojom sekundárnej traumatizácie.
Ľubo s Dankou mali včera výročie.
Smutné, osem rokov od smrti ich dcéry Ninky. Zomrela pre závažné pochybenie zdravotníkov. Preukázane pochybili
Fotografie sú z ich rodinného albumu a uverejnené so súhlasom rodičov
Je to desivé, v jednej chvíli sa so svojim dieťaťom smejete, hráte, staviate snehuliaka, jete narodeninovú tortu.
A zrazu tu nie je…
Ach, áno, to najdesivejšie som si nechala na koniec.
Takto tento raz „zahviezdil“ zástupca poisťovne, kde je poistená nemocnica, v ktorej zomrela Simonka, jediná Nataškina dcéra.
Obrázok uverejnený so súhlasom Natašky, Simonkinej mamy
Takže otvorene – nech sa nám prihlási sudca alebo zástupca poisťovne, ktorý by si dal vlastné dieťa radšej zabiť, ako ho mať živé, hoci s trvalými následkami v takej situácii, že utrpelo ujmu na zdraví pochybením lekára.
Toto musí v súdnom konaní za pochybenie nemocnice znášať mama, ktorej jediné dieťa zomrelo v tej nemocnici.
Nemal by ju ako obeť štát chrániť v súdnych konaniach pred prehlbovaním traumatizácie? Namiesto toho jej beztrestným tolerovaním takýchto vyjadrení spôsobuje traumu ďalšiu.
Je to systémové týranie.
Toto musia znášať ľudia, ktorým zomreli deti pre závažnú chybu lekára…
To vážne? Umrel, tak sa strata zmierňuje?
Čo myslíte, koľko rodičov by si zvolilo radšej smrť svojho dieťaťa, ak by si mohli vybrať, že by prežilo, hoci i s následkami na zdraví?
Tak akým právom nám tu niekto môže beztrestne podsúvať myšlienku, že smrť je predsa menej bolestnou situáciou ako prežitie dieťaťa?
Uvedomujete si, že smrť je definitívnou a najzávažnejšou stratou?
Že na Mikuláša, Vianoce, Dušičky, aj každé výročie menín, narodenín, odchodu do tej nemocnice či smrti svojho dieťaťa zakaždým zomierate? Tie dni vám nedajú dýchať – lebo síce každý z nás raz zomrie, lenže vaše dieťa ešte mohlo žiť, iba mu ktosi život zobral…
Že to nie je len o pohrebe, ale i o stratených príležitostiach? Pretože už nikdy sa nebudete spolu smiať, prechádzať, nebudete zdieľať problémy so svojim dieťaťom, nebudete môcť byť hrdý na jeho pracovné úspechy, tešiť sa z vnúčat. Už nikdy si nesadnete spolu ku vianočnému stolu a nepodá vám pohár vody, keď budete starí a chorí…
A štát takéto desivé ubližovanie rodičom detí, ktoré mohli žiť, keby lekár nepochybil, nijako netrestá.
Je to systémové týranie obetí.
Je to hanba – takíto odborníci štátu.
Je to hanba – takýto štát, ktorý umožňuje beztrestné systémové týranie obetí…
Elena
P.S.: A kladiem si otázku „naozaj si niekto z vás myslí, že je väčšia ujma prečítať si o sebe nejakú nepravdu alebo nepresnosť v novinách ako smrť vlastného dieťaťa“?
Médiami prebehla včera správa, že obvinený vyšetrovateľ žiada od Borisa Kollára 100 000 eur za jeho vyjadrenie o mafii, lebo on predsa ešte nie je právoplatne odsúdený
Nuž, podľa taxy priznávanej týmto štátom rodičovi dieťaťa, ktoré zomrelo vinou závažného pochybenia lekárov, by pán Kollár musel vyšetrovateľa zabiť päťkrát…
Podobnú skúsenosť mám aj ja s nemocnicou... ...
Stane sa, že stratíš dieťa, aj keď je stále... ...
Kvôli tomu som sa nešla súdiť, aj keď moji... ...
Celá debata | RSS tejto debaty