otvorene

Môj dnešný blog nie je o tom, ako nemáme pomáhať iným, ale o spôsobe, akým im pomáhať dokážeme.

Lebo ako som predpokladala v blogu Krok k pravde 5.

https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2022/03/10/krok-k-pravde-5-pokracovanie-pribehu-o-ukrajinskych-migrantoch/

aj u nás sa už objavili prvé známky toho, že sa čoskoro problém zviditeľní.

Včera som pri čakaní na bus z práce čítala článok

https://plus7dni.pluska.sk/domov/ukrajinka-hlada-pracu-neuverite-co-nej-pytaju

a potom som celou cestou uvažovala o tom, ako v tomto štáte veci nefungujú.

A o koľko lepšie by ste sa mali, keby som na čele vlády bola ja.

(No keďže ja túžim po úplne iných veciach ako je moc a stavať sa do čela  vlády neplánujem, tak by ste sa skoro rovnako dobre ako so mnou mali i človekom, ktorý načúva hlasom odborníkov a koná rozvážne a systematicky).

Lebo ak vláda vedela, že sa o niekoľko týždňov začne útok – a minister Naď to verejne tvrdí, že vedeli – a očakávali sme davy utečencov, tak mala robiť účinné kroky v podobe odbornej prípravy obyvateľstva.

Tie mali spočívať v tom, čo teraz urobím ja – t. j. v nejakom medializovanom uvažovaní o tom, čo by sa stalo, keby… Aby sa ľudia oboznámili s niektorými základnými faktami a mohli o nich pouvažovať v predstihu, kým začnú pomáhať.

Chcem touto úvahou pomôcť všetkým tým, ktorí pomáhajú alebo plánujú pomáhať.

Nie je to rada pre tých, ktorí by boli nútení pomáhať – lebo robiť čokoveľk nasilu je zlé. A tam dobrej rady niet.

Davy ukrajinských utečencov prichádzajú a aj budú prichádzať.  A aj keď by radšej utekali napríklad do Česka, kde pomoc štátu funguje už hodne dlho tak, ako má, časť z nich zostane i tu.

U nás sa až teraz štát zobudil – no podľa mňa zasa v štýle kuriatko videlo čo robí káčatko a tak sa ho snažilo napodobniť. Poviem vám rovno – v čom idú robiť chybu tento raz – teraz úplne odstavujú všetkých dobrovoľníkov a dobrovoľnícke organizácie. Majú rozmontovať tie stanové mestečká a odísť, že si to ide riadiť štát.

No, druhú časť tejto myšlienky dám v budúcom blogu.  Teraz poďme k tej pomoci, lebo téma je príliš rozsiahla.

V článku v linku, ktorý  som uviedla vyššie, je popísaný prípad Ukrajinky, ktorá sem prišla a hľadá prácu. No a aj situácia rodiny, ktorá jej pomohla.Ide o právnika, ktorý so svojou ženou v byte ubytovali pani utekajúcu z Ukrajiny, jej dcéru a vnuka. Ibaže veľmi rýcho zistil, že jeho súkromie skončilo, začal sa cítil doma nekomfortne. Vzhľadom na svoju situáciu to vedel riešiť, lebo dal hranicu, aby do 1. apríla mala prácu a zohnal im jednoizbový byt od 1. 4. s tým, že im ho je ochotný i s kamarátmi platiť, len aby odišli z jeho bytu. Našťastie je pani zdravotná sestra, tak práca pre ňu vyzerá reálne. A i pri dnešných cenách prenájmov u nás by ten jednoizbový byt hádam zaplatila.

Ale koľko bude takých príbehov?

Koľko utečencov bude tým, ktorí im pomáhali s ubytovaním, veľmi rýchlo na obtiaž?

A koľkí z nich nedokážu nájsť iné bývanie, prácu, respektíve prácu, čo by im utiahla životné náklady?

Musíme si v tejto situácii uvedomiť niekoľko vecí.

Nie je na tom nič neprirodzené ani zlé, že pomáhajúci strácajú časom ochotu pomáhať. Lebo sily a energia každého z nás sú limitované. 

Nedokážeme ani každý pomáhať rovnakým spôsobom. 

Pravidlá pomoci komukoľvek si musíme ujasniť a dohodnúť na začiatku. 

Ak máte možnosť  a chcete pomáhať utečencom z Ukrajiny tým, že ich ubytujete, musíte si sami ujasniť, na ako dlho im chcete pomáhať týmto spôsobom.

A moja obľúbená otázka – ako to bude ďalej? Potom, keď ich už nebudete chcieť  mať ubytovaným u seba – ste pripravení ako právnik v spomenutom článku skladať sa im na byt s kamarátmi? Alebo kam by šli?

Môžete sa s nimi dohodnúť na konkrétnom termíne – napríklad na tri mesiace, od 1. marca do 1. júna. A v tom čase sa aj zaujímať, ako sa im darí niečo hľadať, prípadne im pomáhať s hľadaním práce a bývania (čo bude čoraz ťažšie).

Takisto si musíte dohodnúť s ubytovanými nejaké pravidlá. Či smú v byte fajčiť,  ako je to s varením a prispievaním na energie a vodu, či po nich chcete niečo zaplatiť na ne alebo nie. Aké sú vaše a ich potreby – lebo ak budete chodiť do práce a oni budú dovtedy v byte, potom čas použitia kúpelne limituje vás, aby ste sa včas dostali do práce.

Ako to v spomenutom článku v linku vyššie uviedol právnik, ktorý utečenkyne ubytoval

“Už nemôžem chodiť po byte iba v spodnom prádle, musím mať župan. Kúpeľňa tiež nie je hocikedy voľná. Je to poriadna zmena! Som zvyknutý žiť sám, mám svoj komfort a táto pomoc to radikálne zmenila…

Vyzerá to ako zdanlivé maličkosti, ale práve ony v našom živote pôsobia každodenne a z kvapiek je raz more.

 “Zbohom moje pokojné dni. Chlapec hneď po príchode spustil taký rev, že hodinu a pol doslova hystericky vrieskal,” spomína s tým, že sa po takej dlhej ceste vlastne ani nečuduje. Dôveru si vraj s Ukrajincami budovali postupne. Na druhý deň ich zobral na nákup. “Chlapec sa tam šmaril o zem,” vraví právnik, ktorého návšteva učí trpezlivosti. 

Kedysi ľudia žili v chalúpke aj dvanásti, dnes nie sme naučení na také podmienky mnohí. A ani vás nenabádam, aby ste si na to zvykali – hovorím o tom, aby ste pred poskytnutím pomoci o tomto aspekte uvažovali.

Je lepšie o tých veciach uvažovať v predstihu, ako byť nimi zaskočený po ubytovaní utečencov a chcieť ich vysťahovať kamkoľvek po týždni.

Jednoducho je potrebné hovoriť s utečencami o tom, ako budete spoločne fungovať. Dohodnúť si pravidlá.

Najhoršie ale je, že to nepôjde celkom ľahko pred tým, ako ich ubytujete. Väčšina z vás nemá predstavu o tom, čo znamená posttrauma. Čo s človekom robí.

I ten právnik v článku to popísal, že

Ženy, Valia a Kaia, podľa neho boli v takom strese, že nevládali ani hovoriť. Nemo nastúpili do auta aj s dieťaťom, mlčali aj cestou, doslova sa nechali viezť. Bez slov. Akoby im bolo úplne jedno kto ich vezie a kam, hlavne že niekam idú. Po dvoch hodinách im dali cez telefón farára ktorý vie po ukrajinsky a ten im vysvetlil, čo sa deje a že sa nemajú čoho báť. Keď sme došli domov, moja žena im nachystala večeru, ani sa jej nedotkli. Až po hodine si Valia zobrala jedno sústo,” zo stresu tieto ženy nevládali do seba dostať nič. 

Sú to ľudia, z ktorých by mnohí potrebovali odbornú pomoc – liečbu traumy. Takže o to náročnejšie je s nimi dohodovať akékoľvek pravidlá v tej situácii.

Môžete im pomôcť svojim spôsobom ako viete –  občas uvariť naše tradičné jedlá a ponúkať im. Poprosiť ich na oplátku, nech uvaria niečo z ich národnej kuchyne oni.  Rozprávať s nimi o bežných veciach a činnostiach, o živote – zapojiť ich do spoločnej starostlivosti o domácnosť.

Nie o vojne, nie o tom, čo prežili – nie je to dobré dookola rozoberať, ani ich ľutovať nepomôže a podporovať v sebaľútosti – je to ako keď vŕtate v rane, nemôže sa hojiť.

Dôležitý je súcit a podpora.

I ten právnik v článku sa snaží situáciu riešiť pomocou ako vie

Valii, Kaji a chlapcovi robí program, aby nemali čas plakať. Lebo často je to tak, že plače jedna žena, potom plače druhá žena… Stačí, že sa pozrú čo nové na Ukrajine. Závodský preto organizuje výlety do zoologickej záhrady, nákupy, ukázal im detské ihriská…

Lenže máte toľko času, síl, možností?

Čo robiť v tejto situácii podľa mňa? O tom nabudúce…

Elena

diskusii: palenque   Veru, veru, to by neboli raketky a stíhačky, ani ranče v zahraničí podaktorým,  ale slušné platy a dôchodky obyčajným ľuďom. Ale keďže som už kedysi v úvode môjho blogu napísala, že svoje názory vyjadrujem na rozdiel od niektorých iných  bez bočných úmyslov, lebo NIKDY nehodlám ísť do politiky, ostáva mi iba veriť, že na čelo štátu príde niekto rovnako zásadový a s čestnými úmyslami voči obyčajným ľuďom…