otvorene

Niekedy vietor veje divoko a koruny stromov sa krivia pod jeho náporom. Na horách bol prudký vietor, no postupne utíchol – zahlásili vo sobotňajších večerných správach, no u nás vietor zjavne správy nepočul a pokračoval v divokom tanci po celú noc a aj v nedeľu.

Deň odpúšťania je dnes – prečítala som si na fb v buse. A uvažovala som o tom v nedeľu večer cestou domov vo vetre, ktorý na všetky strany pochabo rozvieval moje dlhé modré šaty.

Odpúšťanie je silná a účinná životná stratégia, no cesta k nemu je neľahká. Myslím, že veľa ľudí hovorí „odpúšťam ti“ prirýchlo, bez reálneho prejdenia tej cesty, tak na povrchu a bez liečenia hlbokých rán, spôsobených tým ublížením. A rovnako veľa ľudí hovorí „prepáč“ bez úprimnej ľútosti a pochopenia zranenia druhého. Odpustenie v nás musí dozrieť, a my musíme dozrieť k nemu  Nie je to výmenný obchod s inými, malo by nám pomôcť žiť ďalej.

Niekedy divo vietor veje okolo nás i v nás, keď nás zabolia jazvy po zraneniach a premietame si spomienky.

Kus cesty vidíme, ktorý sme od tých čias prešli, aj to, ako nás zmenila. Tá cesta je hrboľatá – a nie je jednoduché ňou ísť. Môžeme na nej nájsť silnú skúsenosť – porozumenie bolesti, ktoré nám prináša súcit s bolesťou iných. Nie že by som niekedy nevidela to ťažké, čo iným ľuďom do života prišlo – dívala som sa na to s ľútosťou, a moc som im priala, aby to nemuseli zažívať. No až smrť môjho syna ma prepojila s porozumením bolesti straty naozaj, bez porovnávania jej miery, s hlbokým súcitom k nej. V posledných dňoch sa kopia nehody dovolenkárov – možno únava z cesty, malá nepozornosť, snaha čím skôr sa dostať domov – do toľkých rodín to vnáša utrpenie zo straty blízkeho namiesto radostných dovolenkových spomienok. Pripomína mi to, aký malý krôčik nás delí od straty v každej chvíli….

Snažím sa pripomínať si to, čo máme spoločné všetci – zažívanie strát – aby som celkom nestratila niť kontaktu s ľuďmi.

Občas sa vzdialime od ľudí po zlej životnej skúsenosti a stratíme k nim dôveru.

Izolujeme sa v takej situácii čoraz viac –  až začneme cítiť, že bez väčšiny ľudí nám je lepšie. Je iné odpustiť v situácii, že vám niekto nechtiac stúpil na nohu a iné vyrovnať sa so situáciou, že vám niekto bezohľadne ubližoval a správal sa voči vám vedome nečestne. Nebolo to jednoduché, no dokázala som odpustiť lekárke, ktorá zavinila smrť môjho syna, lebo si uvedomujem, že liečbu nezvládla, urobila závažnú chybu, no nemala úmysel zabiť ho. No šlápoty, ktoré po večeroch boxujú pokec so ženatým chlapom, hoci vedia, že vo vedľajšej izbe sedí jeho žena a deti – pre ne žiadne porozumenie nenachádzam. Nemali na mňa dobrý vplyv – od človeka láskavo komunikujúceho na zastávkach či v buse som prešla k odvráteniu pohľadu a pokrčeniu plecami na akúkoľvek otázku a izolovala som sa čoraz viac. Však všetci nie sú také hyeny, pozri – presviedčal ma Zámer  sveta a prihadzoval mi do cesty kopu čestných a láskavých ľudí. Vidím ich, krčila som plecami.

Vykročiť k zmene v takej situácii – na to treba silnú koincidenciu. V jeden deň vám poslanie pripomenie stará pani, ktorú ponúknete cukríkom, aj cudzie malé dieťa. A nakoniec konštelačka, v ktorej dvojplameň na otázku či vás vidí odpovie „že či“, no ste to vy, kto ho nevidí a otáča sa chrbtom veľkému poslaniu, zahltený strachom. Až v tej chvíli som si uvedomila a precítila ten obrovský strach, ktorým som zahltená. Otriaslo ma to. Kontaktovala som i moju homeopatku, opätovne po dlhej dobe. A tak idem zasa príznakmi a pocitmi v čase reverzne, spätne. Po dlhej dobe som sa rozplakala – ako môže byť niekto tak vnútorne zlý, že bez zábran ubližuje a zneužíva iných, ako tie fľandry z Pokecu? Ako vôbec môže niekto také niečo nepodarené vychovať – zalomcoval mnou opäť pôvodný hnev z tej doby. Asi by som mala vlepiť každej z nich zo dve po hube, ako to navrhol minule Zámer sveta, napadlo mi – ich by to zrejme nezmenilo, ale možno by to zmiernilo môj hnev. Potom som sa vrátila na začiatok – sklamanie, bolesť zo zrady, bolesť, bolesť, bolesť ktorú som niesla a nedala mi dýchať, tak dlho… Nie, nechcem už zažívať bolesť zo zrady, rozumiem tomu strachu. Nechem sa ho pustiť teraz.

Draci vyhynuli, lebo došli princezné –  nahodila som v stredu na fb myšlienku, ktorá ma zaujala v skupine funkčnej mágie. Pretože princeznú nerobia princeznou pekné šaty, povaľovanie sa bez práce, ani ocko kráľ, ale čosi úplne iné – vnútorná vznešenosť, láskavosť, odvaha a hlboká čestnosť a pravdivosť. Draky mi chýbajú, aj princezné. A nám tu zostali pokecové pačmagy – povedala som Zámeru sveta. Zasmial sa, a zrazu bolo nebo plné drakov. Fotky sú moje, samozrejme.

Privialo mi tú spomienku teraz.

Otvor knihu – pritmolil sa Zámer sveta.

Vnútorné dieťa sa niekedy nevráti domov, kým sa ho nevydáme hľadať.

Čo to je – Moss? Tú knihu si vezmem so sebou na cestu v stredu, konečne ju prečítam.

No čo, už vykročíš? zašepkal Zámer sveta. Prikývla som.

Musíš sa pustiť strachu, ten ťa drží na mieste – dodal. Tak otvor ešte knihu.

Môže sa stať, že niekedy v priebehu cesty narazíte na obmedzenia kvôli strachu a zmätku. 

Je to prázdne miesto v našej duši po stratenej časti duše v dôsledku hlbokého sklamania, zármutku, traumy. Keď ho uvidíme, je šanca ho opäť úzdravne zaplniť, umožniť návrat tejto stratenej energie.

Nemám strach, keď ma vedieš – prikývla som vykročeniu tak naozaj.

Vždy ťa vediem – povedal tíško…

Elena