otvorene

Pri  náhlivom spôsobe života, ktorý žijeme, moje tohtotýždňové utorňajšie narodeniny slávim ešte i v budúcom týždni. Po kúskoch.

A tak mám príležitosť uvažovať o tom, čo je pre mňa dôležité, a o tých, ktorí sú pre mňa dôležití. O omrvinkách času, ktorý si kradneme pre seba v záplave povinností – o to vzácnejšie sú. O tom, akých úžasných ľudí mám v mojej blízkosti – láskavých, citlivých, nesebeckých, pravdivých, životne múdrych. Nik z nich nie je dokonalý, ale ani ja nie som, nepachtím sa za dokonalosťou – ale každý z nich je sám sebou.

Narodeniny sú takým malým zrkadlom. Lebo vidíme, komu ozaj na nás záleží – ako tí ľudia uvažujú o tom, čo by nás potešilo a hľadajú či zháňajú presne to. Niečo podobné beží Vianocami – ale ten čas pre mňa má inú príchuť – je čarovný, krehký, šepká nám o duchovne, blízkosti a spolupatričnosti. Narodeninovo je realistický životný čas – a v ňom sa darčekovanie odhaľuje viac.

Niekedy dostaneme darčeky s časovým oneskorením – ako ja malý stolný gril, ktorý som chcela mať keď deti boli malé, aby sme sa tak mohli spolu vytešovať. Aspoň ma donúti začať grilovať, potešila som sa. A skvelá je Davidovej kniha o rodových líniách, je to jedna z tém, ktoré sa teraz snažím hlbšie pochopiť.

Veľkou výzvou je pre mňa položiť si v dobe narodeninovej otázku – povedz mi, čo naozaj chceš. Lebo ja na akúkoľvek položenú otázku odpovedám úprimne – odpoveď hľadám celým svojim srdcom – som už raz taká. A tak priznávam i to, že niektoré darčeky nás očaria, až keď prídu – hoci nie sú naše vysnívané  – kedy nám Zámer sveta priveje ako darček niečo úplne nečakané a neznáme. Ako mne teraz  Pavúka na šalvii – pavúky naozaj rada nemám, sú v mojom poradovníku neobľúbenosti hneď za šlápotami. No je to úžasná kniha o dvoch lesných vílach – jedna má príbuzných vo Viedni, druhá chce študovať na univerzite tretieho veku…

Otvárajú nám nové obzory takéto nečakanosti. Mám rada knihy plné hrejivého humoru, a mám takýto humor rada aj v živote. Keď moje najstaršie dieťa napísalo kedysi dávno v úvode svojej komparačnej práce o Švejkovi a Mŕtvych dušiach, ako prvú vetu Švejk je ako moja mama, radostne som sa smiala. Tak to je, moja pochabo radostná a nezdolná povaha ma sprevádzala i ťažkými časmi. Som drak.

Zámer sveta sa bláznivo rozosmial. A ja som tiež  – spomenula som si na moju štvrtkovú konštelačku. Ach, hej, som malý vystrašený drak. Zámer sveta mi privial teraz opätovne konštelácie. Nejaký čas som ich nestavala, no teraz zasa hej, a cítim, že to je dôležitá súčasť mojej životnej cesty, patria ku mne.

Silná koincidencia bola i torta vyzdobená ružičkovými pukmi z divých ruží. Divé šípové ruže sú moja srdcovka, som skrátka Ruženka šípková. Aak to niekto nevie, a pritom mi tortu takto vyzdobí, je to od Zámeru sveta moc milé.

Ako darček ma ohromila najviac kniha od Jana Šmída – môjho obľúbeného autora trilógie Čisté radosti mého života. Nikdy som nehľadala inú knihu od neho, a teraz som ju nečakane dostala – volá sa Ja a môj kôň a mám z nej obrovskú radosť. Vlastne som si uvedomila v tejto chvíli, že i s Johnom Moorom, v minulom blogu spomenutým, to bolo rovnako – jedna úžasná kniha, ale ďalej som nehľadala nič. Až teraz sa objavili ďalšie, ako príbeh ktorý nekončí – zvláštne, hodne zvláštne, že sa to takto zopakovalo.

Zvrtla som sa k Zámeru sveta – hej, hej, čo to znamená? Smial sa radostne – konečne si si to všimla. Dívaj sa s dôverou, aký nekončiaci príbeh k Tebe prichádza…

Zazrela som naň, lebo teraz som zozvedavela. Hm…

Aaaaach. Nie som dokonalá, ani netúžim byť, netrpím utkvelou predstavou zo dňa na deň sa vylepšovať. Myslím, že život je učiteľ, ktorý nás formuje a pomáha nám rásť, ak mu načúvame. Myslím si, že dokonalé nie je nič, a že je fajn, že nie je, no pritom sa meníme po celý život. Jednoducho žijem, učím sa z kníh, ktoré čítam a zo života – akosi necítim volanie vykročiť k tým skvelým kurzom, čo sa mi pripletajú do cesty. Mám predstavu, aké kurzy by som robila ja, keby sa možno životné okolnosti vhodne poskladali. No neženiem sa k nim silou-mocou teraz.

Žeby sa ten prichádzajúci príbeh týkal toho?

Pokračuj v úvahe, zatiahol Zámer sveta.

Teším sa z maličkostí – napríklad z horúcej kelovej polievky, ktorú práve jem. Včera uvarenej, takej mojej, so smotanou a kurkumou. Mám rada horúcu polievku, a horúci čaj, a ľudí s horúcim srdcom. Ale takých, ktorí nie sú „príležitosť pre každého“. Vážim si to, čo mám v živote – pozrela som sa s vďakou na Zámer sveta – lebo si uvedomujem pominuteľnosť všetkého. Ale vieš, že by som chcela zo všetkého najviac, aby tu bol zasa môj syn.

Ččččččt, šepkal Zámer sveta, je tu, všade, neplač. Pozri sem…

O… Kniha o wabi-sabi? Čo to je? No pozrite –

Filozofia wabi sabi spája tri charakteristiky prírody:

1. Nič nie je dokonalé (a tak je to lepšie)
2. Nič nie je dokončené (stále rastieme)
3. Nič nie je večné (prchavá povaha vecí a ľudí je to, čo im dáva hodnotu).

Áno, tomu rozumiem, prisvedčila som, je to presne to, čo teraz cítim. No tak si ju niekedy kúpim a prečítam. Ako súvisí s tým prichádzajúcim?

Iba sa usmial. Je to kus tvojej cesty. 

Čo to prichádza? No tak, no tak, povedz mi, čo to je – zaprosila som Zámer sveta.

Zavrtel hlavou a dodal – dívaj sa na prichádzajúce…

Elena