otvorene

Uhlík radosti nesiem v dlani od predvčera. Trochu žiari, trochu hreje.

No dobre, tak viac ako trochu. Včera ráno som predchnutá tou radosťou dala recesistický blog o mimozemšťanoch. A teraz o tom radostnom pocite uvažujem pri ľadovo chladnej dyni – tá je pre mňa niečo ako káva pre vás – prináša pohodu – a nalákate ma na ňu v ktorúkoľvek hodinu dňa.

Prečo to radostnenie? Zažili ste už niekedy pocit radosti iba z toho, že niekto je, že žije – lebo jeho existenciou sa svet stáva lepším miestom?

Minulý štvrtok v Poprade sme sa stretli po prvý raz.  Šla som s dcérou k lekárovi a vo vraňom parku pri železničnej stanici dievča kŕmilo mačku. Jedla suchý chlebík hltavo, vďačne. Pýtala sa, či by sme si ju nevzali, vidiac záujem, dcéra putovanie  k doktorke s mačkou odmietla. Cestou späť tam už nebola. Na dcérinu otázku, prečo plačem, som iba pokrútila hlavou – mačka mi zvláštne chýbala.

Bolo náhodou, že na druhý deň dcéra musela opäť k lekárke do Popradu? Volala mi, že mačka je opäť v parku. A bolo náhodou, že sme práve smerovali autom k Popradu? Po hodine som mačku niesla v taške k novému životu.

Mala kopu zdravotných problémov. Má asi osem rokov a aj brok vstrelený v boku má, povedala veterinárka. Nie, nie je to koniec liečby, chodíme k nej na pokračovanie. Zatiaľ to malé klbko bolesti leží v škatuli, ide spoľahlivo na záchodík a potom zasa leží v škatuli. Neskutočne žalostne mňaukala, keď sme ju zo škatule vybrali a niesli na veterinu, lebo nechápala, že ju nejdeme kamsi vyhodiť z jej nového bezpečného domčeka.

Včera na chvíľu na tenučkých labkách vyliezla len tak, bez potreby jesť a piť, či ísť na záchodík. Prišla ku mne, dívala sa a hlasno priadla. Pohladila som ju po hlave, potom sa  vrátila späť do svojej škatule. Okamih zrodu dôvery, s pochopením, že je v bezpečí. Nejakým zvláštnym spôsobom je pre mňa svet lepším miestom tým, že tu je. Lebo je.

Zatiaľ nemá meno, musí sa vynoriť samo, tak čakám.

Prajem si, aby nielen pakom strieľajúcim do zvierat, ale aj výrobcom a vynálezcovi toho krápu na broky niekto nastrieľal po 33 brokov do zadku – aby vedeli pochopiť utrpenie zvierat.

Neuvidíte jej fotku, ale ukážem vám moje tričko.  Spredu.

A zozadu

Veru, nespolieham len na božie mlyny – a ak budem kedykoľvek môcť znepríjemniť život komukoľvek, kto ubližuje zvieratám,  tak sa do toho púšťam všetkými dvadsiatimi prstami…

Už čoskoro sa pustím do zisťovania a zverejňovania efektivity tých enviroddelení polície – či to nie sú len zbytočne vyhodené naše peniaze a bez reálneho efektu v ich činnosti.

Elena