otvorene

Mačky zazerali po mne nechápavo, čo som to porobila s počasím. Studený vietor v nedelňajšom popoludní na balkóne nebol síce taký studený ako som očakávala ja, aj jahôdka úporne ďalej kvitla, no rozhodne nebol ani taký teplý ako očakávali naše mačky. Sobotňajšie sladko hrejivé jesenné slnečné lúče vystriedala pochmúrne zatiahnutá obloha. Kto nejde, zostane tu, nastavila som jasnú hranicu, držiac balkónové dvere, a mačky sa okamžite rozbehli dnu. Mali na pamäti minulý víkend, kedy jedna z nich na balkóne skrytá bola a dnu sa dostala až po hodine osamelého nazerania cez sklo balkónových dverí,  keď som uvarila a zjedla falošnp držkovú polievku z bedlí a vrátila som sa do obývačky.  Aspoň vidíte, aký som naivný človek, uverím kadečomu, dokonca aj predpovedi počasia. Sneženie som znechutene očakávala. Poskladala som väčšinu truhlíkov dovnútra balkóna, ak by začalo snežiť. A nesneží, uisťovala som sa radostne vyzeraním z okna cez víkend i v noci. Kým nižšie dýchol krajinou mráz, nás v horách inverzia uchránila i pred dnešným ranným zabielením krajiny.  Kolegyňa bola pozrieť rodičov a tak mi písala, že ma ráno vezme do práce autom. Prifárala na aute bielom od námrazy, čelné sklo rozmrazovala štvrť hodiny a zavzdychala, aký je strašný tento mráz. Zamachrovala som – ukázala som na okolitú zelenejúcu prírodu a dodala som medovým hlasom – Mráz? Vážne, a kde?

Radostnilo ma to nemrznutie a nesneženie aj po návrate z práce, a tak som sa pozrela na svet prakticky filozoficky. Ako vždy, keď sa vytešujem. Zauvažovala som o ľuďoch a jedle, hľadajúc paralely.

Poučená som mojim nedeľným pokusom o čisto ražný chlieb (výsledkom bol ťažký a horkastý výrobok, z ktorého som trochu odjedla a zvyšok odvliekla lesným zvieratám do kríkov). A tak prvá veta bola – mám rada ľudí, ktorí nie sú dokonalí. Ani zdanlivo. Tak ako do toho ražného chleba treba primiešať pšeničnú múku, tak i do našej osobnosti primiešavame nejaké tie neduhy, Neviem, možno aj je niekto taký super dokonalý, no pre mňa by bol iste dusivý ako chlebík z čisto ražnej múky, Mám rada ľudí jednoduchých, ako zemiaky s opečenou cibuľkou, voňavými škvarkami, a s pohárom mlieka. Alebo ako čerstvo upečený krajík chleba s ozajstným maslom, cibuľkou, navrchu osolený. Žiadnu komplikovanú a vyumelkovanú veľkoleposť v štýle receptu nadrbono nakrájaného mäsa piatich druhov, marinovaného tri dni, vareného, dušeného a zapekaného s kopou exotických prísad.

K ľuďom môjho srdca patria ľudia ako kubánske pomaranče – s hrubou šupkou, ktorá nemá krikľavo oranžovú farbu, je pevné a musíte sa cez ňu prebojovať k vnútru. Zato je sladučké ako med. Našťastie nie sú pre každého – pobavila ma nedávno na fb reakcia jednej mojej fb priateľky, ktorá kubánske pomaranče opisovala ako „socialistickú hrôzu“, lebo mali tvrdú šupku, a ešte aj kôstky. Ja zasa mám väčšiu dôveru k pomarančom, ktoré majú kôstky – symbolizujú mi prirodzenosť.

Mám rada ľudí ako horúce kakao, naozaj horúce – žiadne vlažné odvary – pochabo nadšených pre správnu vec, s horúcim srdcom v dlaniach ako v Gorkého legende o Dankovi.

A úplne najradšej mám ľudí, ktorí sú ako sýtená ľadová minerálka. S dušou čistou ako voda, prirodzení a pritom vám čímsi vyrážajú dych. Ja si minerálku pchám do mrazáka, je to jeden z mojich najlepších zlozvykov. Siahnem po nej vo chvíľach pohody aj nepohody, a toto sú presne aj ľudia, ktorí vám dodávajú odvahu vykročiť ďalej. Musíte dať pozor, aby minerálka v mrazáku nezmrzla, pravdaže. A tak je to i s ľuďmi ako ľadová minerálka – niekedy je čistá duša ukrytá pod vrstvou ľadu, a je potrebné ju trochu roztopiť, aby ste sa dostali ku chladivej čistej vode, Ale práve toto sú ľudia, schopní povedať vám vo chvíli nepohody – pozri, a nesneží…

Ano, vyzrela som oknom pred chvíľou. Nesneží. A možno sa ešte aj opäť oteplí, kým raz príde zima….

Elena

K diskusii  anysta   ďakujem, od Vás ma to teší dvojnásobne…

.