otvorene

Sme v situácii, že sa pandémia blíži k bodu, ktorý spoločnosť neukontroluje. Vďaka hlúposti a bezohľadnosti podaktorých.

Nemocnice sa plnia, zdravotníci sú vyčerpaní, a sprostáci na facebooku vypisujú o tom, že je to predsa ich samozrejmá povinnosť a poslanie takto ťahať namiesto oddychu a trávenia sviatočných chvíľ s blízkymi. Nechcú žiadne obmedzenia pre seba a ohľady na iných, chcú predsa „žiť“. Začínam mať toho sebectva podaktorých dosť – a hovorím otvorene, že

 i ja chcem žiť, bez obmedzení a rúšok, zarosených okuliarov, bez hrozby že ma ktosi povinne navelí ísť robiť nútene do nejakej reedukačky či obchoďáku, lebo personál ochorie. Bez obmedzeni nakupovať v obchode hocikedy a hocičo, či bez nutnosti stáť v rade pred poštou.  

Ibaže na rovinu hovorím, že to všetko nemôžem nielen iba kvôli Matovičovi (i keď za porušenie opatrení v lete nepochybne zodpovedá), ale aj kvôli skupine sebeckých spoluobčanov, ktorí sa vláčili na zahraničné dovolenky či robili veľké svadby. Ktorí nechcú dodržiavať žiadne opatrenia – akosi im nedochádza, že korona je CHOROBA. Že ak si niekto zlomí nohu, musí mať sádru nejaký čas. A ak má infekčnú chorobu, má sedieť na zadku doma, aby nikoho nenakazil. Niektorí na koronu zomierajú, niektorí sú len prenášačmi nákazy – a oni sa nechcú obmedzovať, čo na tom, že niekoho nakazia?! Táto situácia je o zodpovednosti každého z nás. Kladiem si preto tvrdo otázku o únosnosti miery solidarity –  naozaj máme byť solidárni voči niekomu bezohľadne konajúcemu a dve tretiny každého pracovného dňa robiť na solidárny systém s ľuďmi, ktorí sa správajú sebecky?

Stačí si pozrieť grafy, ako nám tu sebci navláčali nákazu – ako nastal nárast druhej vlny korony práve začiatkom septembra. No oni žiadny pocit hanby a viny nemajú – oni predsa majú len práva. Vyzývajú odborníci, prosia zdravotníci, ale naši sebci len melú na plnú hubu, ako majú právo „žiť“, chodiť bez rúšok a neniesť žiadne dôsledky za prípadné nakazenie iných i všetky priame aj nepriame dopady korony. Lebo dopadov je ajajaj. Nielen chorobnosť, preťažené zdravotníctvo, peniaze prefláknuté na bezbrehé testovania a liečenia koronapacientov, ale i na zvýšené zdravotné riziká ostatných pacientov – budú vyššie náklady na ich liečbu v dôsledku toho. I kopa nepriamych dopadov, ktoré si ľudia budú len dodatočne uvedomovať – ako zmrazené mzdy. Zabrzdená prerábka môjho bytu kvôli uzavretým obchodom. Dôchodcovia uzavretí bez blízkych.  Vážne chorí zomierajúci osamelí. Ale napríklad aj očkovanie, ktoré mnohí odmietame, je dôsledkom šírenia nákazy.   

Odborníci žiadajú tvrdý lockdown, hovoria o kolapse nemocníc do 11. januára

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/573212-kolaps-nemocnic-je-na-dohlad-odbornici-ziadaju-vypnut-slovensko/

Teraz sú naozaj oslavy, stretávky, výlety, dovolenky, návštevy nepodstatné. – píše sa múdro v článku. Ibaže múdre slová neznamenajú nič pre tých, ktorí múdro neuvažujú.

Podľa mňa by mali lockdown vyhlásiť už okamžite, lebo situáciu zajtrajšie a pozajtrajšie bujaré oslavy podaktorých len zhoršia.

Ťažko hľadám slová, ktorými by som opísal svoje pocity. Ono by to až také ťažké nebolo, keby som nechcel byť slušný. Pár slov by stačilo.

Včera, na Štefana, som slúžil. Kolegovia nám službu odovzdávali s tým, že za 24 hodín prijali 16 akútnych pacientov s Covid-19, väčšina mala zápal pľúc, dvaja z nich sa nedožili rána. Voľných nám zostalo minimum akútnych lôžok.

K prvej záchranke ma volali 5 minút po začatí služby.

Pani nemá Covid. Teraz. Mala ho v novembri. Ťažko dýcha, dusí sa. Podávam jej liečbu a posielam ju na CT, ktoré potvrdzuje moje podozrenie. Obojstranná pľúcna embólia. Častá Covid komplikácia. Neliečená prudko smrteľná. Pacientku sme zachránili.

Nestíham vizitu na JIS. Aspoň narýchlo sa pýtam mladého muža s ťažkým zápalom srdcového svalu a obojstranným zápalom pľúc, či sa mu už lepšie dýcha. Nie. Lapá po dychu. Upravujem liečbu, konzultujem anesteziológa. Na ťažkosti nebol zvyknutý. Doteraz bol zdravý. Mal negatívny antigénový test. Myslím si, že PCR bude pozitívny.

Na urgentom príjme sme až na malé prestávky non stop. Oddelenie riešime cez telefón. Okolo obeda si uvedomím, že som ešte nepil. Kolegyňa je na tom ešte horšie. Covid pacienti sa striedajú s tými negatívnymi, fiktívnu hru v počte vyhrávajú tí covidoví. K jednému v ochrannom obleku, k druhému “len” s respirátorom a v rukavičkách. Popri tom som prepustil alebo preložil na iné oddelenia 8 pacientov. Miesto sa zíde, dlho prázdne nezostáva. Jeden von, druhý dnu.

Občas je nám do plaču. Silu nám dodáva rozprávanie o našich deťoch. Tešíme sa, ako ich po návrate zo služby vezmeme do náručia. Rozosmievajú nás príbehy ich životov. Vyčerpaným nám dodajú silu a odvahu pokračovať. Pre nich, pre ľudí.

Zvonček, ktorým nám svoj príchod oznamujú zakuklení záchranári, nám už pekne lezie na nervy. Darmo lovím v pamäti, na tak zlú službu si nespomínam. Rezignujem. Ventilujem sa podstatnými menami.

Príjemným necovid osviežením je akútny infarkt, ktorý odosielame do rúk kolegom v kardiocentre v Martine. Spomeniem si na časy, keď som bol ešte internista. Teraz sme všetci infektológovia. Bez atestácie, bez skúsenosti, ale s odhodlaním. Prispôsobujeme sa aktuálnej situácii. Reprofilizovať môžeme aj celú nemocnicu. Kvantita nad kvalitu. Hanbím sa za to, že som toho súčasťou. Na druhej strane, pri tom vstupe do systému, čo máme, je výstup priam čarovný. Do stroja hádžeme exkrementy, vychádzajú z neho zlaté sošky, možno aj OTO. Keby som bol cholerik, čo nie som, zjem rúško, zapijem ho dezinfekciou a rozkopem dvere. Snažím sa mať nadhľad. Flegmatik prežije, ostatní sa zbláznia a zošedivejú.

Ako prvý bol včera slávnostne zaočkovaný profesor Krčméry. Gratulujem. Závan pozitivity. Škoda len, že sa vakcína k ľudu dostane až o niekoľko mesiacov a že už teraz musíme čítať bludy antivaxer scény. Prečo nie je hlúposť trestná? Prečo si niekto inteligentný nedokáže uvedomiť, že jeho sloboda končí tam, kde sloboda druhého začína?

Potláčam svoj hnev. Hnev na ľudí, ktorí nič nerešpektujú. Hnev na Jankovu reportáž spod Tatier, kde sa o polnoci spievalo s rúškami na bradách a z odstupov bola fraška. Hnev na rozhodnutie, ktorým Covid pozitívnych pustili s respirátorom do obchodov. Hnev na hybernáciu zodpovedných. Hnev na systém. Hnev na nespravodlivosť. Hnev na všetko. Cítim sa ako šmolko Hundroš. Miesto bielej čiapky mám ale biely respirátor na tvári. Vlasy mi prekrýva zelená jednorázová čiapka a kapucňa z ochranného overalu.

Ako dúha v daždi na mňa pôsobia rozumné rozhodnutia regionálnych hygienikov, vrátane tých našich a komunálnych politikov (Trenčín ). Čakajú nás veľmi ťažké dni. Nemocnice budú žať úrodu oneskorených reakcí zodpovedných. Teraz neviem, či bol horší Kramárov ukazovák na zadku vizážistky, alebo ten premiérov ukazujúci na všetkých okolo. Mám obavy z toho, či zdravotníkom zostanú sily na to, aby medicínu i naďalej milovali. Zatiaľ to vyzerá tak, že pred nemocnicami budú horieť fakle vyhorených…

Stále nedokážem pochopiť úmysel tých, ktorí spochybňujú existenciu Covid-19 a vakcináciu. Prečo tak agresívne bojujú proti tým, ktorí sa očkovať chcú? V princípe chránia svojim rozhodnutím aj ich. To je vážne niekto schopný myslieť si, že si lekári, sestry a vedci vymýšľajú? Máme začať vysielať priame prenosy z nemocníc aby uverili? Ukázať im dusiacich sa pacientov, ktorí prosia o záchranu, no my im pomôcť nedokážeme? Spochybňovanie jedinej cesty k porazeniu Covid-19 je trestuhodné. Je to prejav absolútnej arogancie a egoizmu. Celá krajina, celý svet pandémiou trpí a ten kto to nevidí a odmieta sa podieľať na boji, ktorý spojil všetky národy sveta, si nezaslúži našu pozornosť.

V službe nám zomreli traja pacienti na Covid, jeden resuscitovaný ešte žije. Tri osudy, tri životy, tri rodiny. Jeden vrcholový politik povedal, že ho názory odborníkov nezaujímajú. Politik je obrazom svojich voličov…kde sa stala chyba?

Kamarát ma poprosil, či by som jeho dedkovi, ktorý leží v nemocnici a nemôžu ho navštíviť, mohol pustiť videopozdrav, ktorý mu s deťmi natočili. Šťastie, ktoré som v jeho očiach videl, keď som mu video púšťal a jeho slzy ma dojali. Priznám sa, musel som veľmi bojovať, aby som sa nerozplakal, keď som ho za nich objal a snažil sa mu dodať nádej. Toto je rodina, toto je láska, toto je to, čo mi dnes v našej spoločnosti chýba. Vážte si chvíle strávene s rodinou, nemusia sa už opakovať…Thomas Jefferson kedysi povedal: “Najšťastnejšími okamihmi môjho života bolo tých pár, ktoré som prežil doma, v kruhu svojej rodiny”.

A mal pravdu, robte pre to všetko…a nie len dnes, na sviatok sv. Rodiny