otvorene

Na minulý blog nadviažem.

Niekedy dlho tolerujeme falošných hráčov.

Žijú vo svete „já, já, já, jenom já“…

Presne s tou ilúziou ich prehliadame, že každý chce byť šťastný a spokojný, tak si nájde akýkoľvek spôsob, ako sa ku šťastiu a spokojnosti  dohrabať. Problém je v tom, že akýkoľvek – uvedomíme si v jednej chvíli. Lebo jedna vec je nezhodovať sa v predstave o šťastí s inými ľuďmi – a diametrálne odlišná vec je ich pre svoje šťastie a spokojnosť iných klamať, využívať a okrádať. Aspoň podľa mňa teda. Snažím sa ľudí vidieť celistvo, neposudzujem ich výzor, postavenie, ani ciele – lebo tie si staviame každý sami za seba. Len spôsob, akým ich dosahujeme, vnímam pozorne. A presne o tom je tá „schopnosť byť falošným hráčom“.

Sú skrátka ľudia, ktorí ak niekomu vypadne dvadsaťeurovka, tak za ním idú a upozornia ho na to, podajú mu tie peniaze. A sú takí, ktorí ich zhrabnú a vytešujú sa, ako ľahko prišli ku dvadsiatke – to sú podľa mňa falošní hráči.  Tá „vypadnutá dvadsiatka“ môže byť v živote kadečo, je to o tom, že sú ochotní získavať niečo na úkor iného človeka, i za cenu že mu ublížia, využijú ho, oklamú ho. Skrátka „šmejdi“ rôzneho druhu. Neodsudzujem ich, je to o nezrelosti, možno o tom, že ich život kdesi kedysi pokrivil, neviem – lebo rovný a zrelý človek také veci nerobí.

Každý z nás sa musíme snažiť sami za seba s tými svojimi pokriveniami pracovať, „vyrovnať sa“. Ale to je len môj názor, niektorí sa možno v tom akí sú cítia dobre a posledné čo chcú, je zmena seba v tom smere. Ani neriešim, či sa raz zmenia lebo nie. Iba už zatváram dvere, nechcem ich vo svojom živote. Pretože v takú veľkú a zásadnú premenu egoistov neverím, a môj život nie je experiment. Oni majú čas na svoju zmenu celoživotne – ale ja mám čas a sily akurát tak na moju premenu, a nie na tú ich.

Podľa mňa rovnú cestu nemožno vybudovať krivými chodníčkami.

Preto pokladám za dôležité sa rozhodnúť pre čestné konanie v živote a jednoducho sa o to deň za dňom snažiť. Jasné, že to nie je jednoduché – keby bolo, tak by boli čestní všetci, je pohodlnejšie „zviesť sa“.

Kedysi som v blogu písala o filozofii ubuntu a s ňou prepojenom príbehu  afrických detí, ktoré sa namiesto súťaženia, pri ktorom by jeden bral všetko, keby dobehol prvý, pochytali za ruky a spolu k cieľu dokráčali, radšej sa spoločne podelili o výhru s poznaním, že by oni sami nemohli byť šťastní, ak by ostatní boli nešťastní. Myslím, že väčšina ľudí to tak intuitívne cíti, a preto pomáhajú iným, a dokonca pomáhajú mnohí aj zvieratám. Nemyslím si ani, že v pozadí toho konania je vlastný pocit uspokojenia či šťastia, skôr súcit a schopnosť vidieť tých iných. Lebo ich nešťastie iných bytostí zasahuje a nenecháva ľahostajnými.

Prezradím vám, že po pracovnom dni, kedy idem do práce ráno o pol šiestej a vraciam sa o štvrť na osem večer, pri príchode domov položím tašku s nákupom za dvere a ako prvé idem odniesť ku bytovke túlavým mačkám do misky granule. Nenapĺňa ma šťastím trepať sa po schodoch hore-dole opakovane – ešte aj s respirátorom navyše teraz – ale viem aké je to byť v ťažkej situácii. A rovnako to platí aj u ľudí, tak keď môžem, pomôžem, lebo sa snažím pozrieť na situáciu ich očami. Preto i v blogu kopem za tých slabých a bezmocných, nie pre pocit osobného šťastia, ale preto, lebo viem sa pozrieť sa situáciu ich očami a súcitím s nimi. Práve na tom totiž podľa mňa zakape veľa dobrých vecí, že ľudia síce tliachajú o tom, aké by to bolo krásne a správne, keby to takto bolo, ale nič pre to sami nie sú ochotní urobiť.

Iste, niektorí vám povedia, že čo tam po zvieratách, alebo čo tam po iných – že prioritu má vaše vlastné šťastie, no a ak je pritom niekto nešťastný, nuž má smolu, je to jeho problém. To by bolo v poriadku, ak sa tá filozofia týka len nejakého vášho osobného a len vás sa týkajúceho rozhodnutia – či ísť na nejakú školu, ak s ňou nesúhlasia vaši rodičia trebárs. Iný prípad nastáva, ak rozhodnutie zasahuje do životov iných ľudí – napríklad ak si kúpite kravu a žijete v bytovke, chcete ju chovať na svojom balkóne. K jej zadováženiu majú čo povedať i susedia. Príkladom takého správania v živote napríklad bolo i to, že podaktorí vykúpili v panike na začiatku minuloročnej prvej vlny pandémie, ktoré evidentne nemohli zjesť ani za pol roka a ostatným nezvýšilo nič, regály boli dočasne prázdne.

Príkladom extrému správania, pri ktorom nemáme ohľad na iných ľudí, je známy „dom plný hudby“ – pani v rodinnom dome v Štúrove púšťala celé dni hlasno hudbu. Operné árie počúvali obyvatelia ulice od šiestej ráno až do desiatej večer. A to každý deň bez prestávky. Vraj z pomsty za brechot psov. Žena však dodržiavala decibely a nočný pokoj, takže nepáchala trestný čin a nikto jej nič nemôže. Majiteľka domu navyše podala inzerát, že svoj pozemok ponúkne vyslovene rómskej rodine. A to aj urobila – prisťahovalci z košického Luníka si tam v roku 2016 postavili drevený príbytok. Vybavili si už aj trvalý pobyt.

https://www.tvnoviny.sk/domace/1792096_zena-ktora-susedov-otravuje-hlasnou-hudbou-opat-prekvapila

„I ja, rovnako ako všetci okolo, sa pýtam, ako je možné, že prehrala spory na všetkých inštitúciách, ale napriek tomu stále púšťa tú neznesiteľnú hudbu. Dokonca aj teraz, keď je zadržaná. Viem, že to má na automatické spustenie i vypnutie, pretože ona v tom dome už viac ako 10 rokov nebýva, lenže to nikto nedokáže vypnúť a tohto netvora konečne umravniť?“ pýta sa jeden zo zúfalých susedov v roku 2018.

Jednuducho to, aké hranice sme ochotní prekračovať, o nás čosi vypovedá.

Ak prejdeme niektorými životnými skúsenosťami, zmení to náš pohľad na svet.

Posúva nás to na našej ceste, pomáha nám porozumieť veciam. Mne prežité pomohlo pochopiť silu hnevu a pravú tvár odpustenia.  Zakaždým mi je smutno, keď vidím tie hlášky, ako sa nemáte nikomu pomstiť, lebo mu to karma zráta a vy to budete vidieť, AK BUDETE MAŤ ŠŤASTIE. Viem, že je to nezmysel. Po smrti môjho syna som si priala najviac zo všetkého, aby bola mŕtva lekárka, ktorá jeho smrť spôsobila, a ja s ňou. Potom som prešla ku light verzii, že zomriem iba ja a ona to bude musieť vidieť, najlepšie keby som jej tak spestrila vianočný čas. Nebolo jednoduché sa pustiť hnevu. No pomohlo mi paradoxne, že som v tej situácii po smrti syna zažila neveru bývalého manžela. Lebo tá lekárka nekonala úmyselne, pochybila nechtiac, z nevedomosti a nedbalosti, no vtedajšia milenka môjho muža konala vedome nečestne. Voči nemu ako otcovi našich detí som hnev zastavila. Musela som sa ale dlho plaziť na zemi, kým som došla ku súcitu s ňou. Lebo ten pre mňa znamená, že keby sa jej stalo niečo zlé, pocítila by som súcit s jej bolesťou namiesto škodoradostného „no konečne ťa karma zložila“. Nepokladám ju za čestného človeka, ale to je všetko. Nie, necítila by som radosť, keby sa jej niečo zlé stalo.

A úprimne, netešilo by ma to, keby sa niečo zlé „ako karma“ stalo komukoľvek.

V živote potrebujeme hodne odvahy.

Odvahy na to, aby sme žili šťastne – lebo to znamená žiť život so všetkými odtienkami, nelakovať si ho na ružovo, ani si ho nepretierať na čierno. Odvahy na to, aby sme sami sebe povedali pravdu – lebo to je o ceste zmeny nás samých.

A odvahy na to, aby sme neboli falošnými hráčmi.

Hej, byť odvážny nemá byť ľahké, ako to hovorí Sam Berns. Životne múdry chlapec. https://www.youtube.com/watch?v=36m1o-tM05g&t=299s

Elena

K diskusii

Ďakujem, janina, nebolo to pre mňa ľahké tým prejsť. Bolo tam veľa vecí, čo môj hnev živili. No v jednej chvíli som pochopila, že buď chceš alebo nechceš pokračovať, nie je to o okolnostiach, ale o vnútornom rozhodnutí.