otvorene

Každý z nás ich vedie.

Tie svoje malé vojny samého so sebou.

Prišli ste na to, aká je základná otázka života? Povedz mi, čo naozaj chceš.

To, čo naozaj chceme, nás vymedzuje a určuje. Vedie nás nejakým smerom.

Problém nastáva, keď naozaj nechceme nič.

No tak, mami, čo by sa páčilo, čo by si chcela, už pred mesiacom deti sondovali, lebo moje pozajtrajšie narodeniny chceli privítať darčekom, ktorý by mi urobil radosť – vyber si niečo…

Nevedela som prísť na to, čo by som chcela – Arwenin náhrdelník z Pána prsteňov som dostala na Vianoce. Čo by som mohla chcieť? Napokon som im čosi napísala. Zámer sveta to ale skúšal ďalej – klobúk minulý rok vypredaný dokonca odkiaľsi vytiahol, ibaže som ho už nechcela. Nedal sa odradiť a ticho priadol  „no tak nájdi niečo, čo sa Ti naozaj páči“. Pochabo romantický citrónovožltý slamený klobúk mi nakoniec rozospieval srdce, a práve dnes podvečer mi písali, že už ho odoslali.

Povedz mi, čo naozaj chceš. No tak, povedz mi, čo naozaj chceš –  tíško šepkal Zámer sveta a chlácholivo ma držal za plecia.

Prihlboko som sa ponorila, poznám ten pocit klesania do hĺbky – vrátili mi ho do pamäte pred časom počas konštelačného výcviku spontánne oživené spomienky na jeden minulý život. Silne to mnou vtedy zamávalo. A teraz sa vrátili tie pocity v predošlých dňoch, keď sa ozval novinár, ktorý príbehy našich detí chcel po čase zbilancovať. Je to strašná dilema – lebo na jednej strane chcete, aby sa na vaše dieťa nezabudlo a tlačí vás pocit, že to preň musíte urobiť, na druhej strane viete, akovás to bude bolieť. Každý máme spomienky, zbalené v škatuľke, previazané povrázkom s ceduľkou „nedotýkať sa“. Novinár to rozoberal a  rozoberal, a mňa to vracalo k tým desivým zážitkom a pocitom, neskutočne ma vyčerpali tie reči a spomienky robili obrovské zárezy, z ktorých unikala neviditeľná krv – a  zrazu jediné čo som chcela, bolo padať do toho ticha, hlboko pod vodnú hladinu…

Nepísala som blog, nehovorila som, dni mizli v hmle. I knihy Zámerom sveta podstrčené, zostali neotvorené. Snažil sa mnou zatriasť – Počúvaš ma vôbec? Pozri, aký kus cesty si sa vrátila – zasyčal. Hej, ale predtým som ju prešla – odpovedala som pokojne.

Ach, vie ako na mňa – dcére knihu k meninám som objednala, ktorú chcela.

Otvorila som ju zvedavo,kým jej ju dám, a…

Mhm, presne nad tým uvažujem, pozrela som sa konečne na Zámer sveta a vrátila som sa k tomu bodu cesty, kde som zastala pár dní dozadu. Neviem, prečo sme vybudovali svet plný  zla, klamstiev a utrpenia. Je to presne tak, ako píše tá kniha – svet, v ktorom sa má dobre menšina. Svet, ktorý sa rúti do záhuby.

Pomenovala presne to kniha, čo vnímam nevyslovene – že naša spoločnosť morálne upadá, keď sa prizeráme amorálnosti a posúvame hranice. Opakovane píšem o tom, že nie je v poriadku konať nečestne a amorálne, ale ani sa prizerať tomu a narušiteľov morálky netrestať.

Tá kniha píše, že smerujeme ku kolapsu a že je tu fáza chaosu, ktorý kolapsu predchádza. Že pribúda konfliktov, agresivity, polarizácie, diktatúr, klimatických zmien a vymierania druhov. Pripomína výskum Johna Glubba o vzorci civilizačného kolapsu a o tom, ako civilizácia začína prudkým výronom energie a končí úpadkom mravných noriem, cynizmom a pesimizmom, frivolnosťou. Glubb robil výskum 13 civilizácií a tvrdí, že  sa cyklus opakuje rovnako, že vždy robíme rovnakú chybu.

Zvláštny cyklus to je – od bádania a objavovania nových horizontov, cez obchod a hojnosť, až ku dôrazu na intelekt a materializmus. Tam je i príliv migrácie, migranti už nezdieľajú pôvodné hodnoty. Prichádza bod zlomu – dekadencia, miznú pôvodné ideály a mravné normy, je dôraz na materializmus  konzumerizmus, kultúru celebrít, klesajú mravné zábrany.

Tvrdí, že jemnosť, slušnosť  statočnosť pre svet možno dosiahnuť. Ale cesta k nemu nevedie ani cez falošnú radostnosť, ani cez súkromné bubliny. Že sa vždy keď je najhoršie, objavujú bojovníci za ľudského ducha.

Hej, je to tak, svet nepotrebuje ďalších úspešných podnikateľov. Nepotrebuje ďalšie a ďalšie populárne hviezdy. Potrebuje ľudí kráčajúcich s nádejou a čeliacich zlu s odvahou a súcitom.

Povedz mi, čo naozaj chceš. No tak, povedz mi, čo naozaj chceš –  tíško šepkal Zámer sveta.  Neviem, nemám pocit, že by som čokoľvek chcela.

Otvor knihu, no tak – otvor nejakú knihu, šepkal naliehavo.

Už dávno sme sa takto nezahrali – usmiala som sa. Otvorila som jednu z tých ešte nečítaných – ááá, báseň, hodne zvláštna báseň

Kedysi dávno mojou si bola,

iba ja som žil v oblaku nevedenia,

ale keď lastovička do výšky vyletela a ty si sa za ňou obzrela,

precitol som – rúško tajomné spadlo. 

Ach, Zámer sveta, ako som mohla zabudnúť, že sa mi s Tebou tak dobre rozpráva…

Elena