Hľadám starú Blažkovú – zakričal pred chvíľou Zámer sveta – hľadám starú Blažkovú…
A ako to už býva pri takýchto zdanlivo nepochopiteľných udalostiach – mal na to dobrý dôvod.
Reagoval tým milo na moje nemilé správanie. Nezvyknem byť odvrkujúca často, vlastne skoro nikdy nie, lebo v živote sa snažím konfliktom predchádzať.
Nemilo som odpoveď „no so starou Blažkovou“ odvrkla na jeho otázku „s kým by si šla putovať?“
Akosi som sa dostala ku putovaniu už v nadráne. Z kôpky kníh na čítanie mi jedna vykĺzla a štuchla ma do boku. Běž, řekla cesta – kniha o tom, ako putovali ľudia do Compostela.
Netúžim ísť do Compostela, povedala som namrzene Zámeru sveta.
Ani k zubárke netúžiš ísť, a ideš – odpovedal logicky, lebo môjmu nenadšeniu ísť k zubárke dážď u nás iba pridával.
Pozri sa do tej knihy, dodal.
Poslúchla som a hru na nenáhodnú náhodu sme sa zahrali. Bolo to o sklamaní a veta znela Človeku sú nielen na púťach, ale v živote všeobecne, najväčšou záťažou falošné očakávania. No veď hej – bolo odo mňa iluzívne čakať, že všetci ľudia sa budú správať čestne. Zámer sveta sa ma tým snaží osekávať od môjho hnevu, lebo v jeho pozadí je stále kdesi očakávanie „ale mali sa správať čestne“….
Ibaže dnešné ráno rozhodne nebolo vhodná doba na túto prevýchovnú lekciu. Moja intuícia mnou už od večera točila, a ako vždy, nemýlila sa – povedala som si, keď som sa vypotácala po trištvrte hodine od zubárky. Bola veľmi milá a snažila sa mi vytiahnuť koreň zlomeného zuba, no márne. Dýchajte pokojne, vravela, kým zub dolovala dlátkami, štikačkami, klieštikmi a kadejakými inými príšernosťami, lebo ja ako vždy keď som v strese, som prestávala dýchať úplne, veď i po troch injekciách od bolesti opichanými na všetky strany to bolelo.
No tak, no tak, vynor sa nad vodnú hladinu a dýchaj, šepkal mi Zámer sveta v tej chvíli.
No tak, no tak, pokojne, šepkal mi Zámer sveta pred chvíľou a tíško ma držal okolo pliec, kým triaška pominula. Dieťa vo mne si spomenulo na vyberanie mliečnej stoličky, to som mala sedem rokov a vnútorne som sa rozochvela teraz z tej dávnej hrôzy. Po prvom neúspešnom pokuse zubára ju vybrať (a fakt neviem či s injekciou od bolesti, alebo s falošnou predstavou že mliečne zuby idú ako po masle von a bolesť tlmiť netreba) ma museli prísť držať jeho kolegovia každý za jednu ruku a ešte ďalší za nohy. Mal šťastie, že na môj krik sa zbehla hŕba jeho kolegov, zvedavých na to, čo sa to deje. Je to malý ďábel, hovorili nadšene.
Vždy si bola bojovníčka, smial sa Zámer sveta.
A Legenda, dodala som pobavene, lebo obnovená spomienka tú hrôzu odplavila, zrejme to bol šok i pre zubára – pri ďalších návštevách u neho vždy sestričke povedal „to je ona, však, naša legenda?“!
A nie, nebol to koniec mojej kariéry legendy. O rok neskôr som trávila prázdniny u príbuzných. Mama so starou mamou po mňa prišli a mama s údivom zahlásila „ako to robíš, že ťa všetci v okolí poznajú? Pani na zastávke hneď vedela a pýtala sa – „pre tú malú zlatovlásku idete?“ A to o dve dediny ďalej býva.
Možno to malo niečo spoločné s našimi veselými a dobrodružnými príhodami. Čo vám poviem, bolo ich dosť. Ako tá, že s rok mladším bratrancom som vytrepala karičku lesom na kopec a spustili sme sa – samozrejme nechtiac – kamsi kde cvičili vojaci. Môj nápad, že karičku vytrepeme s ich pomocou na kopec a spustíme sa tento raz opačným smerom vojaci odmietli, a doviezli nás vojenským gazíkom cez pár dedín pred dom vydesenému ujovi a tete. Tí sa zrejme mame nepochválili slabým výchovným dozorom, a tak pre mamu zostalo záhadou, prečo som všeobecne známa, skoro ako Jožko Mrkvička. Bola som skrátka Legenda.
Stále si Legenda, veselil sa Zámer sveta, a pripomenul mi zopár ďalších príhod…
No moja veselosť klesala, úmerne narastajúcej bolesti. Kúpila som prezieravo lieky od bolesti, ale nerada beriem akékoľvek lieky, a tak si nechávam vzatie tabletky na nejakú fakt hroznú chvíľu.
Našťastie som si kúpila aj hruškový džús a ľadovo vychladený v mrazáku som si ho dala na pohodu namiesto tabletky. Dostala sa ku mne aj kniha o púti do Compostela ďalšia, z internetu – o možných trasách. Netúžim ísť do Compostela, šla by som putovať akurát tak lesom možno, niekedy, určite nie dnes…
Zámer sveta do toho zaševelil. Ale keby si šla putovať, s kým by si šla putovať?
Nemilo som odpoveď „no so starou Blažkovou“ odvrkla. Ale teraz už chápete dôvod mojej nepohody. Aj Zámer sveta to vie – a keďže vidí za oponu toho odvrknutia, snaží sa ma povzbudiť humorom.
Hľadám starú Blažkovú – zakričal Zámer sveta – hľadám starú Blažkovú…
Starej Blažkovej nikde, musíš zvoliť alternatívne riešenie, dodal s úsmevom.
Vie ako na mňa. To už som sa zasa rozosmiala aj ja – tak gogoľovsky, cez slzy…
Elena
P. S.: Ach, mám na jednu prosbu. Nie, nechcem aby ste mi vyberali zvyšok zuba, čo ste – na to musím putovať na zubnú kliniku.
Ale môžete pomôcť tejto nádhernej mačičke, aby znovu mohla chodiť. Je to úžasná bojovnička a tak veľmi chce žiť.
Pani Caroline Warner na fb o nej píše viac
https://www.facebook.com/100001620979050/videos/pcb.7433877000009592/1318386775505559
Celá debata | RSS tejto debaty