otvorene

V našom živote prichádzajú niekedy veci, ktoré sú nesmierne ťažké. Smrť dieťaťa je zrejme tou najťažšou životnou skúsenosťou.

Je jedno, prečo sa také veci udejú práve nám, dôležité je, že sa s nimi musíme nejako vyrovnať. To, ako sa s nimi nakoniec vyrovnáme, hovorí o sile nášho charakteru, aj osobnosti. Nie je to jednoduché, bolesť býva veľmi silná, bránime sa jej, hľadáme spôsob ako sa jej zbaviť, robíme pri tom mnoho rôznych chýb.

A hej, pripomínam že ide o jedenástku Na kolenách, t. j. o mojej pokore – nie je to preto blog o rozdávaní múdrych rád iným, ale o mojom hľadaní pravdy a možnosti prežiť.

V dnešnom blogu práve o tom uvažujem.

Nie je to jednoduché, prežiť ťažkú situáciu…

Nevyberáme si, či sa nám nejaká ťažká situácia v živote prihodí. Ale svoju reakciu na ňu určujeme my sami. Ak sa stretávame s ťažkou životnou situáciou, hľadáme spôsob, ako sa s ňou vyrovnať.  Existuje, pravdaže, viacero možných ciest, ako to riešiť.

Jednou z možností je zaviaznuť v úlohe obete.

Trestáme potom v takej situácii sami seba, rôznym spôsobom si ubližujeme. Zotrvávame v sebazničujúcom životnom štýle, ničivom vzťahu, patologickej životnej situácii.

V takej situácii často nemáme dostatok sebaúcty na to, aby sme sa o seba primerane starali

• aby sme si vytvorili harmonický životný štýl, v ktorom budeme prosperovať a namiesto toho týrame sami seba nedostatkom zdravej životosprávy, spánku, podaktorí unikajú k bezhlavému žúrovaniu, pitiu, fajčeniu, či ku workoholizmu,… – a sebaúctu získame, ak sa začneme k sebe správať láskavo, pretože len keď sa o seba dokážeme postarať s láskou, budeme ju naozaj prejavovať i iným,
• aby sme budovali ozajstný a trvalý vzťah, láskyplný a bezvýhradne prijímajúci, v ktorom budeme rásť, namiesto toho blúdime krátkodobými a povrchnými, či dlhodobými nezdravými, problémovými, závislými vzťahmi, tým znižujeme svoju sebaúctu, pretože nie sú ani o láske a ani o úcte – a sebaúctu získame, ak dokážeme zostať sami, namiesto okamžitého úniku do ďalších a ďalších vzťahov bez blízkosti či so zdanlivou blízkosťou, pretože len po zažití a zvládnutí samoty si dokážeme vážiť ozajstný vzťah a byť naozaj sa partnerovi priblížiť,
• aby sme smerovali ku zmysluplnému životu, v ktorom budujeme niečo hodnotné, namiesto toho sa smerujeme ku žitiu len tu a teraz – a sebaúctu získame, ak si uvedomíme, že budujeme niečo čo má zmysel – čo nás samých presahuje, preto je natoľko dôležité byť Ozajstný a vytvoriť Ozajstný vzťah, lebo len v ňom dokážu ľudia budovať niečo čo ich oboch presahuje.

Druhou možnosťou je preto stať sa Ozajstným.

Na to, aby sme prijali dospelú cestu, musíme prijať zodpovednosť za svoju bolesť, aj za svoju odvahu byť zraniteľný, ísť do rizika. Len tak dokážeme byť Ozajstní, lebo múdrosť nie je o múdrych myšlienkach a slovách, ale o múdrych skutkoch. Konať rozvážne, premyslene – a nie impulzívne. Dívať sa iba jediným smerom, ktorý si vyberieme po zrelej úvahe a pevne za ním stojíme navždy, stále.

Pozrieť sa na budúcnosť a viesť k nej svoje kroky zmysluplne, veriť jej. Ja napríklad viem, že konštelačne ma budúcnosť neskutočne radostne objímala, aj že mi chystá úspešnú realizáciu môjho úžasného charizmatického projektu (len začiatok odkladá, aby sa udialo ešte čosi, vlastne neviem čo presne). Sú to samé radostné veci, no mne uberá síl životná situácia, v ktorej teraz som, uberá mi ich čoraz viac – ja to dobre viem.

Nerozumiem, čo sa má ešte udiať, čo má ešte dozrieť, ale viem jedno – nie je náhoda, že mi osud blokol plánovanú minulotýždňovú konštelačku v Nitre (až tak, že ma to zložilo do nemocnice, lebo inak ma nešlo zastaviť). Verím, že budúci víkend v Blave konečne postavím čo potrebujem, veci pochopím a posuniem.

Ešte je jedna možnosť, pravdaže – je ňou smrť, ako definitívne ukončenie problému.

Zdanlivo rýchle a jednoduché riešenie. Ale v skutočnosti hodne zložité, vyžaduje si myslieť na tých, ktorých milujeme a mať na nich ohľad, vymazať po sebe všetky stopy, aby na spomienky nenarážali (to napríklad môže byť problém v dobe sociálnych sietí). Na to, aby sme nezomierali, musí byť život ten, čo nám ponúka viac ako smrť.

No hej, sú to silné veci, ak sa nám stane niečo zlé a ťažké…

Nuž, ako z toho všetkého vykročiť? Myslím, že práve láskou k sebe – je potrebné uvedomiť si, že som cenný človek, jedinečný – zaslúžim si ozajstnú lásku od seba, aj od iných. Prijatie bez podmienok, pretože iba takí ľudia, ktorí nás takto dokážu vidieť a milovať, majú v našom živote miesto.

Niekedy človek ukrýva bolesť niekde hlboko v sebe, hoci si myslí, že ju spracoval a vyriešil. Niekedy nás chápe niekto preto, že sám prežil situáciu, v ktorej sa nachádzame. Rozumie tónu nášho hlasu, nášmu sarkastickému smiechu, alebo bolesti v našich očiach.

Neviete o mne, že milujem Žbirkove pesničky. Kedysi som ich rada počúvala. V jednej z nich spieva „utekám do ulíc, pred sebou, sám, prečo neviem…“  Od Maroškovej smrti ju nepočúvam, príliš mi pripomína syna, lebo „dni letné prišli s ním…“

V ťažkých situáciách môžeme sami pred sebou dlho utekať, no raz sa musíme zastaviť, aby sme sa dobehli.

Záverom…

Hm, dáme hru? No – čo by som povedala človeku, ktorý prežil smrť človeka, ktorého hlboko miloval? Poznám to dôverne, rozumiem tej bolesti a tak by som povedala jedinú vec – postav si konštelačne svoje ľavé plece…

Elena   Predná Hora,   16.6.2017

.

.