otvorene

Ach, ach, chudáci zadlžení dôchodcovia, ktorí naleteli darebným šmejdom. A dlh vo výške 300 miliónov eur. Ako to ide dokopy?

Nie, nevysmievam sa zadlženým dôchodcom, s tými úprimne súcitím – a som za to, aby sa im pomohlo. Ale poviem vám dnes o jednej škaredej manipulácii tohto štátu s našim súcitom – zasa raz.

Je ťažké zostať súcitný a uchovať si pritom zdravý rozum

Hej, v dnešnej dobe je to ťažké. Lebo manipulácie, ktoré sa snažia zneužiť náš súcit, sú na dennom poriadku – a my sa musíme naozaj učiť rozlišovať, s kým súcit mať, a kde je to len na škodu.

Nie, nemám nič proti dôchodcom, s tými zadlženými starými ľuďmi úprimne súcitím. Podaktorí dokonca prevzali dlhy za svoje nezodpovedné dospelé deti – majú kvôli dlhom naozaj neradostnú starobu. A nemám nič ani proti deťom migrantov. Ani proti tehotným ženám – migrantkám, sú nositeľkami budúceho života, aj keď si myslím, že každá žena by si mala zodpovedne rozmyslieť s kým a do akých podmienok privedie dieťa na svet. Ibaže fotky detských migrantov či tehotných migrantiek sú manipuláciou so súcitom – pretože v skutočnosti prichádzajú prevažne mladí muži. A rovnako sú manipuláciou súcitom reči o zadlžených dôchodcoch a chudákoch dlhodobo nezamestnaných, ktorých okrádajú nebankovky a šmejdi – a o tom, ako oddlženie pomôže všetkým, lebo dôchodcovia budú dôstojnejšie žiť a dlhodobo nezamestnaní sa určite okamžite zamestnajú, len čo ich zbavíme dlhov.

V skutočnosti ide vo veľkej miere o dlžné poistné odvody – či už zdravotné, alebo do Sociálnej poisťovne. Veľkými dlžníkmi Sociálnej poisťovni sú dlhodobo aj právnické osoby, napríklad niektoré nemocnice, hoci ich zamestnancom po odchode na dôchodok Sociálna poisťovňa vypláca dôchodky. Som proti tomu, aby sa oddlžovali zo spoločného rozpočtu akékoľvek právnické osoby. Som proti tomu, aby sa oddlžovali ľudia, ktorí sa účelovo zbavili majetku – sami nemajú nič, no ich deti sú boháči.

Som za to, aby istinu – t. j . reálne požičané peniaze či dlh – musel každý dlžník v plnom rozsahu zaplatiť, odpustiť by sa mali len úroky a kadejaké poplatky z omeškania, lebo tie sú niekedy o hodne vyššie ako to, čo si reálne človek naozaj požičal. Pritom pracovný návrh vlády údajne hovorí aj o škrtaní dlžnej sumy – u dlhov do roku 2012 až vraj o 75 percentách odpustenia dlhu. To pokladám za nezmysel.

(A hej, príklad zo Slovinska, kde oddlžovanie zrealizovali,  je varovný – oddlžení dlžníci sa tam zadlžili nanovo, a mnohí ešte viac. Je to skrátka lákavé – čakať, že určite príde niekto a moje dlhy zaplatí.)

Pred dvomi hodinami – o polnoci – vyšiel článok Vláda pripravuje exekučnú amnestiu. Opozícia má výhrady, exekútori to považujú za nespravodlivé. Normálne som si vydýchla, že sa tu ešte miestami vyskytujú aj zvyšky zdravého rozumu v tomto štáte.

Pravdou sú v ňom podľa mňa slová poslanca Pčolinského – no zároveň sú tragédiou tohto národa, aj názorným príkladom ako manipulácia s masami vedie ku devastácii spoločnosti – „Keď sme vedeli dať sto miliárd korún na oddlženie bánk, sto miliónov korún na oddlženie súkromnej firmy Váhostav, keď vieme oddlžiť Doprastav, súkromné biznisy špekulantov, tak neviem, prečo by sme nemohli oddlžiť ľudí“.  

Toto všetko vytiahli z nášho spoločného rozpočtu lumpi v tejto spoločnosti.

Čo ešte k tomu? Môj najobľúbenejší hrdina vo vláde, minister Richter (to som už pred časom prezradila) ma nikdy nesklame – vždy ma rozveselí. I v spomenutom článku vykladá o tom, že „problematika v Sociálnej poisťovni zamestnáva 36 exekútorov, ktorí by sa namiesto toho mohli venovať efektívnejšej práci“. Uvažujem akú prácu to mal na mysli – lebo podľa mňa exekútor sa venuje exekúciám, nie pleteniu ponožiek, ani stavbe diaľnic.

Pokladám za tragédiu nápad, že by uhradil štát exekútorom dokonca za dlžníkov exekučné náklady. Som za to, aby v prípade dlhov voči nebankovkám a kadejakým pôžičkovým inštitúciám škodu niesli práve oni – t. j. aby vyplatili tých exekútorov zo svojho zisku. Navrhujem zároveň bezodkladne zaviesť do legislatívy, že požičať človeku s nedostatočným príjmom bude kvalifikované ako podvodné konanie zo strany kadejakých pôžičkových inštitúcií, a riešené trestnoprávnym väzobným následkom pre majiteľa danej inštitúcie za podvod.

To, čo naozaj treba riešiť…

Tým hlavným problémom tejto spoločnosti nie sú samotné dlhy.

Je ním predstava, že ten „kto nemá“ nie je hodnotný človek. Že šťastnými sa stávame tým viac, čím viac máme.

Sú ním hodnoty spoločnosti, ktoré vedú ľudí ku konzumu ako úžasnej životnej stratégii. Hodnoty spoločnosti, ktorá sa hrá na spravodlivosť, na ľudskosť, aj na pravdu. Hodnoty spoločnosti, ktorá potrebnú pomoc vážne chorým a postihnutým deťom veľkodušne rozdáva „na Plese v opere“ – podľa mňa ak chce niekto pomôcť iným, nemusí ísť plesať v drahých róbach. A ak niekto chce ísť plesať v drahých róbach, nech to neskrýva za ušľachtilé činy – toľko k tomu. Ja to pokladám za výsmech – je to, ako keď niekto hovorí „kupujem si luxusné veci, a tým pomáham i chudobným“. Keby im naozaj chcel pomôcť, namiesto kúpy luxusných vecí pre seba by sa s nimi o tie peniaze rovno podelil.

V skutočnosti máme teraz rast na dlh, ktorý zrejme za nie dlhé obdobie skončí obrovskou krízou.

Záverom…

Mám rada múdrych a odvážnych chlapov – odborníci ako Keller či Staněk pomenovávajú otvorene problémy tejto spoločnosti. Majú systémové informácie, prehľad v rôznych oblastiach a neboja sa varovne hovoriť o rizikách a ťažkostiach, ktoré sú pred nami. Sociálna nerovnováha v  spoločnosti je už v súčasnosti priveľká. Poukazujú, že zvýšené náklady štátov budú spojené s problémami spoločnosti – klimatické zmeny, starnutie populácie, migrácia a globalizácia, či technologická revolúcia, ktorá pripraví mnoho ľudí o prácu. Tam by mali smerovať rozumne investované peniaze spoločnosti.

Vyplýva z toho veľa a zásadných vecí pre každého z nás. Ale čas pokročil k mojej rannej ceste na bus, takže o tom niekedy nabudúce…

Elena 18.1.2018