Janko a Martinka – dvaja mladí ľudia, ktorí sú svojou smrťou symbolom potreby zmenu v spoločnosti. Stali sa blízkymi mnohým a viedli ich do ulíc, aby vyjadrili svoj postoj.
Nepochybne bolo odvážne písať o témach, ktoré odkrývali na Slovensku veľa špiny – zjavne až priveľa. No oveľa viac odvahy si vyžaduje konať ako mama – a ja si neskutočne cením odvahu Martinkinej mamy, ktorá neprestáva bojovať napriek bolesti, napriek zastrašovaniu a napriek urážkam a ponižovaniu zo strany poniektorých duchom chudobnejších diskutérov na sociálnych sieťach.
Aké je Slovensko po Kuciakovi? Túto otázku si položme v dnešnom blogu.
Prečo otáznik v názve blogu?
Hm, pretože váham, či názov správne nemal znieť Slovensko po Kušnírovej. Odvážnej mamy mŕtvej Martiny som sa zastala pred časom v mojom blogu, keď jej nejaká chorá hlava vypisovala výhražné listy.
A ďalšie nie celkom zdravé hlavy komentáre k tomu.
Nič sa nevyšetrilo, ulice stíchli a my s tým musíme žiť ĎALEJ…
Pod týmto názvom priniesol článok o probléme 1.7.2018 Denník N. Prekonala viaceré ťažké životné udalosti – po náhlej smrti manžela zostala sama s dospievajúcimi deťmi, operovali ju na srdce, potom zažila smrť dcéry a zaťa. Vzdávam jej týmto verejne úctu – je to statočná žena. Nerada používam pojme „silná“, pretože nie celkom vystihuje podstatu životnej nezdolnosti.
V čom je podľa mňa rozdiel medzi „silný“ a „statočný“? Silný si nepripúšťa žiadnu slabosť, odvážny si ju uvedomuje – dokáže prijať aj svoju slabosť, aj svoj strach – a napriek tomu kráčať ďalej. Viete, ja si nemyslím, že človek sa stane po nejakej udalosti zrazu zázračne iný – že zbabelec sa zmení na odvážneho, nezodpovedný na zodpovedného, nespoľahlivý na spoľahlivého. Ľudia sa nemenia podľa mňa – a tento môj názor o odvahe pani Kušnírovej, ktorá ju sprevádzala životom, potvrdzuje i spomenutý článok, v ktorom uvádza spomienky okolo Martininho štúdia, už tam vidieť jej odvahu bojovať za spravodlivosť.
Súcitím s ňou nielen kvôli smrti dcéry, ale i kvôli neľudskému spôsobu, akým sa dozvedela o jej brutálnej smrti od policajtov, vyšetrujúcich prípad. To je smutná vizitka (ne)profesionality slovenskej polície, oboznámiť ju so smrťou jej dcéry „uvítacou“ otázkou „to Vy ste matka zavraždenej?“
Ako to vyzerá, ak na Slovensku bojujete za spravodlivosť ako obeť…
Napriek urážlivým listom a všetkému mediálnemu tlaku sa pani Kušnírová nevzdala, statočne bojuje ďalej, je to odvážna a silná žena. MAMA.
Áno, mamy sú tie, ktoré sa nevzdávajú boja za svoje deti.
Aj ja som mama, bojujúca za spravodlivosť pre svoje mŕtve dieťa….
Uverejňujem list, ktorý som ministrovi spravodlivosti poslala dnes. Písala som v ňom o spravodlivosti na Slovensku. „Tak to predsa niet o čom písať“ skonštatovali by podaktorí čitatelia ironicky. Ak by sme konštatovali súčasný stav, mali by pravdu. Je to smutná vizitka právnosti štátu. Na náš otvorený list premiérovi sme sa ja a ďalších šesť mám dočkali len všeobecných ničnehovoriacich fráz. Ibaže ja nechcem, aby sme len konštatovali. Chcem zmenu. Ja i ďalších šesť statočných mám mŕtvych detí.
Pán minister,
pán premiér Pellegrini mi zaslal písomnú odpoveď, že Vám preposlal na riešenie otvorený list nás, šiestich matiek detí mŕtvych v dôsledku pochybenia lekárov. Nechcem, aby sa pohadzoval ten list ako horúci zemiak, hore – dole a do stratena, a aby nikto nič neriešil.
Situácia z hľadiska spravodlivosti pre obete je na Slovensku zlá. Ich postavenie je v porovnaní s postavením páchateľov nerovné. Týmto Vás vyzývam na bezodkladnú nápravu stavu a zrovnoprávnenie postavenia obetí oproti páchateľom v trestnom aj súdnom konaní.
Žiadam, aby ste v súdnom konaní zaistili pre obete podmienky, ktoré znížia ich sekundárnu traumatizáciu
- aby obete nemuseli čakať pred súdnou miestnosťou s páchateľom, ten by mal byť izolovaný v miestnosti pre páchateľov,
- aby obete mali právo na neverejné pojednávanie na základe ich žiadosti,
- aby obete mali právo trestne stíhať páchateľa za osočujúce písomné vyjadrenia pre súd,
- aby sa lehoty na konania nevliekli (v prípade odškodnenia vo veci môjho mŕtveho dieťaťa bolo zatiaľ posledné pojednávanie začiatkom septembra 2017!),
- aby boli sankcionovaní sudcovia, prokurátori, znalci, vyšetrovatelia v prípade zdĺhavého či nesprávneho postupu, a to i s nárokom na odškodnenie obete štátom, ktorý si následne môže škodu svojim zástupcom zosobniť,
- aby bol braný ohľad na signálne dátumy obetí – nie je v poriadku spis s obeťou pochybenia lekára s následkom smrti dieťaťa uzavierať 23.12. popoludní, ja to kvalifikujem ako sekundárnu traumatizáciu zo strany systému,
- aby bol v spolupráci odborníkov na traumu a obetí zostavený zoznam v súdnom konaní neprípustných výrokov, ktoré zvyšujú traumatizáciu obetí a ich použitie by preto malo viesť zvýšeniu sankcie voči páchateľovi (Ako by ste sa cítili na mojom mieste, ak by vám právnik nemocnice, ktorá smrť vášho dieťaťa zavinila, vykladal, že veď ešte máte ďalšie deti???!! To je čo za amorálny argument – azda mi za to môžu jedno z nich zabiť?)
- aby dôkazné bremeno v prípade podozrenia na pochybenie lekárov s následkom smrti nieslo samotné zdravotnícke zariadenie – a nie obeť, pozostalí,
- aby sa v rámci trestného konania povinne rozhodlo aj o odškodnení obetí, čím sa zníži nielen rozsah sekundárnej traumatizácie obetí, ale aj sa usporia financie štátu a čas beztak preťažených súdov, nutné teraz na ďalšie konanie občianskoprávne,
- aby boli chránené obete – t. j. deti, špecificky deti s postihnutím či inak vážne choré – v SR skutočne zvýšene chránené i rozsudkom voči páchateľom, a to v zmysle medzinárodných zmlúv, parafovaných aj týmto štátom,
- aby sa advokáti stali nástrojom zastupujúcim spravodlivosť v štáte, a nie nástrojom obrany páchateľov bez akýchkoľvek morálnych zábran a ohľadov, v rámci čoho beztrestne prehlbujú sekundárnu traumatizáciu obetí.
K uvedeným požiadavkám uvádzam: Je smutné, ak štát očakáva od obetí slušnosť v správaní voči páchateľovi, ale nie od páchateľa voči obeti. Ja ako obeť
- musím znášať časovo zdĺhavé riešenie a sekundárnu traumatizáciu formou pojednávaní, viete aké bolestné je počúvať znovu a znovu o tom, ako zomieralo moje dieťa???!!,
- musím zasielať vyjadrenia k veciam v lehote do troch dní (dokonca ani nie troch pracovných!), kým štátne inštitúcie mne do 30 dní,
- sekundárnu traumatizáciu postupmi „obrany“ páchateľa, ja nesmiem menovať ani právoplatne na úrovni NS SR odsúdenú, t. j. definitívne preukázanú páchateľku, ktorá spôsobila smrť môjho dieťaťa. Zato ona beztrestne môže znižovať môj vzťah s dieťaťom, hodnotu života môjho dieťaťa a štát ma nebráni, ani mi neumožňuje účinne sa brániť podnetom na trestné stíhanie za veci vypisované súdu, lebo je „len neverejné“.
Páchateľka ako intervenientka úplne beztrestne môže konať bez akýchkoľvek morálnych zábran
- v jednom (a za celý čas jedinom) vyjadrení súdu napísala, že sa za smrť nášho syna cíti byť vinná, následne uviedla v ďalšom liste, že to bol len omyl, pisársky preklep,
- osočuje náš vzťah so synom (človek podľa nej nemôže byť emocionálne naviazaný na postihnuté dieťa rovnako, ako na zdravé), spochybňuje hodnotu jeho života,
- som rozhodnutá po uzavretí veci publikovať celé jej vyjadrenia, aby si všetci spravili obraz o morálnej úrovni „pani páchateľky“ a pochopili, čomu sme boli v dôsledku nedostatočnej ochrany zo strany štátu ako obete jej pochybenia vystavení.
Ja na jej mieste by som už radšej doma s pokorou uvažovala, ako som celoživotne ublížila svojim konaním iným ľuďom, a ako sa mám zmieriť s Bohom, aby mi odpustil, že mám na rukách krv dieťaťa. Nuž ale, ľudia sme rôzni, však?
Zdá sa Vám toto všetko popísané voči obetiam spravodlivé? Zdá sa Vám to ako ministrovi spravodlivosti v poriadku? Obetí pochybení lekárov na Slovensku pribúda. Skutočne sa obávam toho, že takýmito prístupmi a postupmi tento štát niektorú z obetí doženie k tomu, aby vzala spravodlivosť do svojich rúk.
Zároveň ma, prosím, informujte, na aké združenie sa majú obracať obete pochybení lekárov – lebo informačný leták MS SR pre ne žiadne vhodné neuvádza.
Pýtam sa tohto štátu verejne, prečo ja ako obeť nemám zo strany štátu chránené práva, kým páchateľ ich má chránené nadštandardne?
Zároveň Vás vyzývam, aby ste vyjadrenia páchateľky na adresu ľudí s postihnutím (zaslané ňou súdu písomne, t. j. autorsky preukázané) riešili v spolupráci s Ministerstvom vnútra SR a aby bola páchateľka za ne sankcionovaná. Pokladám vyjadrenia spochybňujúce rovnosť hodnoty života človeka s postihnutím a vzťah k nemu zo strany jeho blízkych v tejto spoločnosti za mimoriadne závažné, u lekára špecificky, keďže takéto presvedčenia môžu ovplyvniť aj jeho prístup ku liečbe a záchrane života detí s postihnutím a ľudí s postihnutím celkovo.
S úctou
Elena Ištvánová
Kopeme za vaše deti…
Ľudia, nemlčte. Ja i ďalších šesť mamičiek nechceme, aby podobné utrpenie ako my museli zažívať ďalšie a ďalšie mamy.
Pridajte sa k nám, všetci ktorí máte skúsenosť so smrťou blízkeho v dôsledku chyby lekárov, alebo s poškodením zdravia v dôsledku takej chyby. Raz už konečne musí tento štát spravodlivo nastaviť pravidlá hry. Žiadame za pochybenie lekára spravodlivý trest páchateľovi, spravodlivé odškodnenie obetí a jasne nastavené a spravodlivé pravidlá na riešenie takejto situácie v spoločnosti.
Záverom…
„Čo by som bola za matku, keby som ticho sedela doma“ hovorí v spomenutom článku pani Kušnírová.
Naozaj by ste na mieste matky zostali iba ticho smútiť a nebojovali za spravodlivosť pre svoje mŕtve dieťa?????!!!
Elena Predná Hora, 1.7.2018
P.S.: Milí čitatelia, čuduje sa niekto z vás po prečítaní môjho listu ministrovi spravodlivosti, že termín „intervenientka“ som na základe mojich osobných skúseností začala používať ako nadávku? Jej adekvátny význam je, žiaľ, nepublikovateľný.
Celá debata | RSS tejto debaty