otvorene

V Ostrave zatiaľ neznámy páchateľ v nedeľu znásilnil 8-ročné dievčatko – bola to prvá správa, ktorú som videla predvčerom nadránom v médiách. A pochopila som, prečo som intuitívne deň predtým napísaný blog nenahodila – potrebovala som tam zahrnúť toto.

Pravdaže, v tejto chvíli zasa o „sexuálnych menšinách“, ktoré podľa predstáv niektorých majú právo a nárok na všetko, čo chcú a zmyslia si.

Dám na úvod môj názor

– odlišná sexuálna preferencia nie je podľa mňa žiadna menšinová záležitosť, je to odchýlka od normy. Norma je podľa mňa daná kulturálne a historicky – u nás je to heterosexuálny pár muža a ženy v dospelom veku. Sexuálne deviácie (odchýlky) sa v súčasnosti nepovažujú za úchylku a chorobu. Niektoré z odchýlok sú akceptovateľné v rámci noriem a do bežného života spoločnosti včleniteľné (homosexualita), ale poniektoré zrejme nie a určite by ako diagnóza rozhodne podľa mňa mali zostať (napríklad pedofília, zoofília, nekrofília…). Vyskytujú sa častejšie u mužov, ako u žien.

Rovnako je to i s rodom – „tretí rod“ ja rozumiem ako nevyhranenosť alebo nestabilitu „rodovej identity“ jednotlivca, v žiadnom prípade nie ako novú kvalitu v zmysle treťorodovosti.

Komu sa môj názor nepáči, nech tento blog jednoducho nečíta.

Ak sme ešte nemali problémy s tretím rodom, tak vo chvíli, ak začnú, pochopíme…

Začnime tým ľahším – tretím rodom.

USA vydali prvý transgender rodný list v roku 2016, Najvyšší súd Nemecka dokonca v januári tohto roku rozhodol o možnosti uznať tretí rod od narodenia. Ako naň prídu – povie im to snáď ten novorodenec? Dokonca kvalifikovali ako základné ľudské právo možnosť vyhlásiť, aké máme pohlavie.

Viaceré krajiny sveta už zaviedli tretí rod, Nemci boli však prvou európskou krajinou s podobnou transgenderovou legislatívou. V máji 2018 ich nasledovali Holanďania s rozhodnutím o povinnosti uznávať tretí, neutrálny rod. A do tretice v júni 2018 aj Ústavný rakúsky súd priznal občanom právo tretieho pohlavia, alebo neuvádzania pohlavia.

V niektorých krajinách je presadzovaná nepriamo – napríklad Anglicko prijalo v roku 2010 Ecquality Act o nediskriminácii. Denník Postoj 19.7.2018 uviedol v rámci aplikácie tohto zákona prípad lekára National Health Service, ktorý prišiel o prácu vo vládnej agentúre ministerstva práce a dôchodkov kvôli odmietnutiu písať do posudkov o zdravotnom stave pohlavie podľa identifikácie samotného klienta. Podľa neho rod a pohlavie sa určujú pri narodení. Aj podľa mňa. Myslím, že pri kadejakých „trans“ je možné identifikovať z akého rodu do akého rodu sa dotyčný jednotlivec posúva svojim cítením. Muž – transvestita sa oblieka a upravuje ako žena. Podobný problém nastáva, ak sa niekto identifikuje s opačným pohlavím – buď sa len identifikuje, alebo ho operatívne zmenia na to opačné pohlavie. Nie ako tretí rod. Preto si myslím, že ak niekto vyzerá ako žena a cíti sa ako tretí rod, mal by byť identifikovaný podľa vonkajších znakov – ako žena.

Nech sa snažím akokoľvek, neviem si predstaviť mnoho praktických detailov bežného života, ktoré nám môže prijatie tretieho rodu komplikovať. Od komunikačnej roviny – jednoducho náš jazyk je v priebehu vekov nastavený na mužsko-ženskú identifikáciu, takže ma zaujíma, ako by sme „treťorodových“ vôbec oslovovali. Cez používanie verejných toaliet, prezentovanie určitých pracovných pozícií… A skutočne len krútim hlavou nad tým, čo sú podaktorí z treťorodových či transgenderových schopní vyfabrikovať za cirkusy v rámci „boja za svoje práva“ – v USA sa napríklad súdi transgenderový muž o možnosť súťažiť so ženami v dvíhaní činiek.

Hovorme otvorene…

Nie je to tak dávno – v roku 2003 to bolo, čo postavili pred súd kňaza, ktorý upozorňoval, že priznanie práv homosexuálom povedie ku snahe pedofilov „o ich práva“.

Je rok 2018 – a ja si myslím, že dej má presne taký priebeh. A kladiem si otázku, čieže práva by prišli ďalšie na rad za právami pedofilov – práva zoofilov, nekrofilov, či čie?

Už v roku 2006 sa v Holandsku vynorila politická strana Martijn, ktorej cieľom bolo znížiť vek u detí na netrestný sexuálny kontakt na vek 12 rokov, s postupným úplným zrušením vekového limitu. Pripomínam, že združenie Vereniging Martijn presadzuje ide u vzťahov dospelý dieťa už od roku 1984, pokusy zrušiť ich opakovane zlyhávali, súd v roku 2013 potvrdil ich „právo na slobodu združovania“ – aj keď momentálne by mali byť zasa raz v štádiu zákazu.

Nie je to však až taká úplná novinka ani v našich končinách – množia sa snahy pedofilov „legalizovať svoje práva“ a požadovať toleranciu verejnosti. Zúčastnili sa už pochodu Pragua Pride v roku 2017 s požiadavkou „ radical queer“ – čo znamená úplne zrušiť akékoľvek sexuálne a rodové normy a „očistiť stigmatizované menšiny“.

Uvažujem, kde sú v takomto „boja za práva pedofilov“ ľudské práva detí – takíto zaslepení jednotlivci vidia len seba a svoje sexuálne uspokojovanie. Odhliadnuc od práv detí – spoločenské normy a hodnoty sú všeobecnou spoločenskou dohodou stanovené a väčšinovo akceptované pravidlá. V prípadoch, že ich niekto chce nasilu meniť a dovoláva sa pretláčania práv jednotlivca či malej skupiny ľudí nad práva väčšiny, snaží sa súdne dostať „právo“ seba samého nad práva iných a na úkor ich práv, tak je na pováženie taká spoločnosť, ktorá mu to umožňuje a akceptuje.

Článok Nový trend: Pedofília je normálna sexuálna orientácia, ktorá má právo na rešpekt okolia priniesol Slobodný výber minulý piatok. Mne sa to prepája so správou, ktorú prinášala v televíznych novinách televízia Markíza – a naozaj to pokladám za prínos a opodstatnený čin. Pod profilom jedenásťročného dievčaťa komunikovali na sociálnych sieťach a dostali viacero ponúk od úchylných mužov. Prípad síce aj s niekoľkotýždňovými konverzáciami nahlásili polícii, ale poznáte naše krátkoruké zákony.

Myslím, že prípad dievčatka, znásilneného v Česku cez víkend, spadá do tejto kategórie. Odmietam polemizovať o tom, že dotyčný nemusel byť pravý pedofil – nemusel, mohol to byť od drogy či alkoholu závislý, psychicky chorý, či dementný človek. Mohol byť len jednoducho pod vplyvom alkoholu sexuálne bezzábranový chlap. Alebo morálny primitív, ktorý sa nezmestí do kože – a tak z nudy a modernosti chce skúšať kadečo. Ale mohol to byť aj pravý pedofil, to zatiaľ nevieme.

Každopádne ma v tom prípade nahnevalo, že médiá dokázali zneužiť maloletého brata znásilneného dievčatka, ktorý na kameru hovoril detaily. Za toto by som každú televíziu – i preberajúcu to – trestne stíhala a tvrdo pokutovala. Naozaj poniektorí nemáme žiadne zdravé hranice a morálne zábrany?

A čo na to odborníci?

V odborných kruhoch sa objavujú prezentácie o chudákoch pedofiloch, ktorí musia svoju orientáciu pre nepochopenie okolia ukrývať, objavujú už dlhšie. Článok z tohto súdka nájdete ešte z roku 2015 pod názvom Sexuológ: Drvivá väčšina pedofilov drží svoju odchýlku na uzde. Vyjadruje sa v ňom k téme odborne Máthé, ktorý je psychológ a súdny znalec. Odborník sám v spomenutom článku hovorí, že v liečebnej skupine vedú pedofilov k tomu, aby pochopili svoju úchylku a pravidlá spoločnosti. Priznáva, že rizikové sú najmä kombinácie, životne nebezpečná pre deti je kombinácia pedofílie a sadizmu u pedofila. Uvádza tiež, že pedofili majú celoživotné snaženie byť v kontakte s deťmi, deti majú skutočne radi. Popisuje, že pedofili sú ľudia, ktorí rozumejú deťom a sú k nim empatickí, pravý pedofil podľa neho vo väčšine prípadov nič deťom neurobí (takže v niektorých prípadoch áno – t. j. riziko tam stále je) a zostáva obvykle len na úrovni dotykov, hladenia, masturbácie.

Nuž – vážne by ste chceli, aby nejaký pedofil hladkal vaše dieťa, akokoľvek empaticky a citlivo a masturboval? Pre mňa by táto sexuálna odchýlka mala znamenať celoživotný zákaz práce s deťmi. Otázna je podľa mňa nepochybne hranica ich trestnosti „dotýkania sa detí“, aj zásah týmto spôsobom do vývinu dieťaťa – rozhodne si nemyslím, na rozdiel od podaktorých zahraničných zdrojov, že je prirodzené deti privykať týmto spôsobom sexualite. Odborne sa takisto vedú spory ohľadne vhodnosti povolenia detskej pornografie, aby to pedofilom umožnilo naplniť týmto spôsobom svoje potreby a aby jej držba nebola trestaná – iná časť odborníkov však poukazuje, že v tých materiáloch musia byť aktérmi deti, a tiež pokladá takúto produkciu za zvýšené riziko, môže viesť ku zvýšenému nutkaniu realizovať sexuálny kontakt s deťmi reálne. Niektorí odborníci rozlišujú dokonca deviáciu u pedofilov v zmysle problémov v živote s tým súvisiacich, ak nedokážu so svojou odchýlkou bezproblémovo žiť v spoločnosti, pritom u pedofilov zvládajúcich život bez problémov hovoria o sexuálnej orientácii. Rozumiem, že nie je jednoduché žiť s takouto sexuálnou orientáciou v spoločnosti, ale akékoľvek napĺňanie ich vzťahu je trestné a znamená porušenie práv detí. Môžem s nimi súcitiť, ale nie ich podporovať v „rozvoji ich práv“. Otvorene – myslím, že práve takýmto normalizačným prístupom im škodia tí, ktorí sa oň snažia. Pedofili by mali byť spoločnosťou vedení k tomu, aby prijali svoju odchýlku ako úchylku, t. j. chorobnú orientáciu – a akceptovali pravidlá spoločnosti.

Existuje v skutočnosti celý rad deviácií – väčšinu z nich verejnosť ani nepozná. Ani ja, nezaoberám sa detailne odborne touto oblasťou, no napríklad vynikajúci český psychiater Vondráček popísal prípad dievčaťa, ktoré sexuálne vzrušovalo len plávanie v rieke Vltava – hovorí sa tomu potamofília. Aj sadistom sa človek narodí, no jeho túžba spôsobovať si sexuálnu rozkoš bolesťou, utrpením či smrťou iného človeka je ohrozujúca pre iných.  Ak práva jednotlivca presahujú obmedzujúco do práv iných, potom je namieste určiť jasné a trvalé hranice.

Je potrebné jasne a jednoznačne hovoriť o PORUCHÁCH PSYCHOSEXUÁLNEHO VÝVINU. Rozumiem tomu, že nie je spravodlivé, že majú takú chorobnú orientáciu, život nie je spravodlivý. A opakovane sa v mojich blogoch vraciam ku výroku odborníka na ochranu VIP osôb De Beckera, ktorý mal v pracovni na stene nápis „u mňa spravodlivosť nehľadajte“. Dokázal zaistiť ochranu, nie životnú spravodlivosť. Veľa vecí v živote nie je spravodlivých, no zmeniť ich nevieme – že niekomu ako dieťaťu zomrú rodičia, že sa niekto narodí s postihnutím, že je niekto pedofil a mnoho, mnoho ďalších vecí.

Myslím si však zároveň, že akceptovanie práv „menšín“ musí mať niekde realistické hranice – mali by sme naozaj rozlišovať, čo je možné označiť ako „práva menšín“ a čo je iba odlišnosť, odchýlka či priamo úchylka nejakej skupiny ľudí, ktorá nemôže byť tolerovaná. Pretože pretláčať práva pedofilov, zoofílov, nekrofilov a či iných filov pokladám za nápad scestný. Rozumiem, že vývin sexuálnej preferencie prebieha v rámci vývinu jednotlivca, ktorý nevie preferenciu vôľovo ovplyvniť – ale jej realizáciu áno. Určite by som neodsúdila človeka len za to, že sa mi prizná, že je pedofil. Jednoducho sa tak narodí – a je to jeho nemenná sexuálna orientácia. Urobila by som však všetko pre to, aby nemal prístup k deťom. U všetkých profesií pracujúcich s deťmi by som pri vstupe do vzdelávania v tejto oblasti realizovala dôslednú diagnostiku – lebo nielen pedofili, ale napríklad aj sadisti sú pre deti nebezpeční.

A rovnako – ako som pred časom uviedla v blogu – som za „americký štýl“ – na mieste bydliska už trestaných sexuálnych delikventov dať v záujme bezpečnosti okolia varovné tabule. Ľudské práva ochrany možných obetí pre mňa majú prednosť pred právami páchateľa. Voľbu má predsa každý z nás vo svojich rukách – ak ktokoľvek nebude chcieť pred svojim bydliskom takú tabuľu, žiadny sexuálne motivovaný trestný čin nespácha.

Záverom…

Každý z nás musí bojovať v živote so svojimi vlastnými démonmi – každý nejakých v niektorej oblasti máme – a nepokladám naozaj za vhodné merať, ktorý z nich je väčší alebo menší. Hranice prípustnosti a tolerovateľnosti porúch psychosexuálneho vývinu – odchýlok výrazne odlišných od normy – by však v spoločnosti mali z môjho pohľadu byť jasné a pevné.

Elena   25.7.2018