otvorene

Dagmarka je statočná mama. Veľká bojovníčka – vytrvalá, aj keď sa drží z posledných síl, bojuje predsa za svoje dieťa. Za svojho synčeka Kubka.

Dagmarka pôsobí ako dievčatko…

Bolesť v jej očiach však prezrádza, že prežila neľahké veci. Aj prežíva, poviem vám – je jednou z mám Otvoreného listu – zomrel jej 18-mesačný synček Kubko.

Málokto dokáže pochopiť, že smrť dieťaťa vás zasiahne najviac zo všetkého na svete – lebo naše deti nás majú prežiť. Lebo sú tými, ktorých ľúbime bezpodmienečne. Nemajú zomierať, sú také krehké a bezmocné – a nemajú zomierať kvôli chybám niekoho iného. Niekoho, na koho sa ich rodičia obrátili s dôverou, aby pomohol ich dieťaťu v zdravotných ťažkostiach – a namiesto toho mu vzal život…

Osemnásťmesačný chlapec mal zápchu. Dali mu šesť klystírov a zomrel.

Článok s týmto názvom v dnešnom SME vystihuje podstatu Kubkovi poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany nemocnice v Dolnom Kubíne. Tesne pred smrťou ho previezli do Univerzitnej nemocnice v Martine – primár tejto nemocnice sa v spomenutom článku vyjadril, že 6 klystírov by nezvládol ani dospelý človek. Toľko zatiaľ ku kvalite liečby Kubka v dolnokubínskej nemocnici.

Prípad v súčasnosti rieši Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, aj polícia. Nuž, stalo sa to už v novembri 2017, Dagmarka však čaká na ich vyjadrenie dodnes. Pretože u nás štát so svojou spravodlivosťou berie ohľad len na páchateľov a ich práva – je mu jedno, že obete v bolesti a neistote na nejaké odborné vyjadrenie či posudok čakajú po celé mesiace či roky. Že ich práva nie sú rovnocenné v tomto štáte právam páchateľa…

Článok uvádza hrozivé detaily, no skutočnosť je ešte hrozivejšia…

Dagmarka má umelé zuby – vybila jej ich údajne zdravotníčka v nemocnici v situácii, keď odmietala dať svoje dieťa na posledný klystír a žiadala, aby boli prevezení na iné pracovisko.

Dagmarka má problémy s dýchaním – znáša smrť svojho jediného syna veľmi zle, berie lieky na depresiu, váži už len 38 kíl. Keď plače, dostáva sa do hyperventilačných stavov.

Dagmarka má na krku trestné stíhanie – zdravotníčky ju zažalovali, vraj majú strach z nej. Pritom ich Dagmarka nijako osobne nevyhľadáva, len sa vyjadrila na svojom facebooku, čo by si zaslúžili podľa nej – veď čaká v zúfalstve zo straty dieťaťa už skoro rok na to, aby štát a jeho odborníci konečne pomenovali tých, ktorí vzali život jej jedinému synovi.

Škoda, že rovnaké obavy nemali dotyčné zdravotníčky o život jej dieťaťa, mohlo dnes žiť, však?

Myslím, že je v záujme všetkých, ak dôjde ku pochybeniu s následkom úmrtia pacienta, aby sa vec riešila bez zbytočných prieťahov…

Štát by mal spraviť maximum pre to, aby zrovnocenil práva obetí pochybení lekárov s právami samotných páchateľov

• aby mali obete právo byť ako účastníci konania v trestnom konaní – podľa teraz platnej legislatívy účastníkmi konania je len prokurátor a páchateľ, je predsa absurdné, že niekto zabije vaše vlastné dieťa a vy ste tam len ako divák, nemôžete sa ani len k rozsudku vyjadriť či odvolať, mať neverejné pojednávanie, sama viem, aké zúfalstvo človek v tej situácii zažíva, aj akú bezmocnosť cíti pri zdĺhavých postupoch „kompetentných inštitúcií“
• okrem nespravodlivosti voči obeti takéto postavenie vyvoláva aj predstavu, že s páchateľom si to vyriešil len štát, obeť v tom svoje miesto nenachádza – a ja sa skutočne obávam, že raz niektorá z obetí nevydrží ten dlhodobý tlak, nekonečné čakanie a vezme spravodlivosť do svojich rúk,
• aby sa skrátili lehoty riešenia prípadov úmrtia detí s podozrením na pochybenie zdravotníka – je neúnosné, aby sa tieto prípady riešili osem i viac rokov a len na vyjadrenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sa čakalo takmer rok!  Mali by účinne konať príslušné inštitúcie – a mali by zosúladiť efektívne svoje kroky. Ak sa majú robiť prípadové štúdie v malých, individuálnych prípadoch rodín v teréne – o to viac by sa mali robiť v prípade závažných pochybení s následkom smrti dieťaťa. Svoje sily by mali spojiť rezorty MV SR, MZ SR, MS SR, pri takýchto prípadoch zvolať prípadovú komisiu a riešiť takéto prípady v skrátených lehotách, bez časových prieťahov.
• Rodiny sú traumatizované smrťou dieťaťa, zdĺhavé postupy štátnych inštitúcií sú nekonečným jatrením, ktoré sa nemôžu uzavierať, kým prípad nie je definitívne uzatvorený – v tejto situácii možno zdĺhavé úradné postupy označiť ako systémové týranie.
• aby sa zabránilo sekundárnej traumatizácii obetí zo strany páchateľa po čine – k tomu konkrétne fakty dám v niektorom z blogov tejto jedenástky. Presne viem kedy – v prípade riešenia vinníkov smrti môjho syna Maroška nebol za celý rok vytýčený ďalší termín pojednávania. Takže áno, 4.9., kedy bude rok od doteraz posledného pojednávania, rozhodne mlčať nebudem.

Záverom…

Ako by ste sa cítili na mieste Dagmary – mamy, ktorá už bezmála rok čaká na vyjadrenie príslušných inštitúcií, kto zavinil smrť jej syna???!!

Jakubko tu mohol behať a hrať sa, no namiesto toho chodí Dagmarka deň za dňom zúfalo na jeho hrob. Vinníci jeho smrti žijú svoj život, akoby sa nič nestalo…

Elena   25.8.2018

P.S.: Ach, áno, ešte jedna jedenástka. Vietor – vedela by som o ňom hovoriť dlho, a tak je správne, že táto jedenástka patrí práve jemu. V mojom upísanom víkende ju začínam a skončím ju v deň môjho odchodu do lesa. Nuž tak.