„Ešte šatku si vymením“ povedala stará mama, keď si natiahla na nohy kapce. Zapla gombíky na hrubom čiernom flaušovom kabáte, na hlavu si uviazala čiernu šatku. „Nože, pozri, Elulik, či tam nemám nejaké smietky“ zastavila sa vo dverách. Obišla som ju pozorne, sem – tam rukou zmetajúc imaginárny prach. „Nuž, dobre, pôjdeme, lebo sa aj zotmie“ vykročila.
Pod schodami opreté vence prevoňali ihličím rozľahlé schodisko. Fialové a biele voskové kvety, nežne ružové slamienky, ozdobné trávy – to všetko vytváralo harmóniu farieb. Každý z nich bol iný, všetky boli krásne. Niesli sme ich v neskorom popoludní ulicami do kopca, k dedinskému cintorínu. Každoročne sme chodili na cintorín popoludní s vencami a potom v neskorom podvečere páliť sviečky. Sviečkami rozžiarerný cintorín dodnes podľa mňa patrí k najkrajším okamihom roka.
Celý týždeň pred Dušičkami bol pre mňa ako dieťa nádherný. Šli sme na čečinu a mach, vyrábali sme vence, odnášali sme ich na cintorín našim mŕtvym – pre mňa ako dieťa imaginárnym. Nepoznala som ich, len z rozprávania či fotiek. bol to akýsi vzdialený svet. V dedine občas niekto zomrel, aj na pohrebe sme boli, ale nikdy to nebol niekto z mojich blízkych.
Keď zomrel starý otec, bola som v treťom ročníku vysokej školy, jeho náhla smrť ma zaskočila. Hlavou mi vírili tisíceré spomienky na naše cesty lesom, hubárčenie, či chvíle na rybačke.
Stará mama nás opustila o pár rokov neskôr, moja najstaršia dcéra mala dva roky. Chlieb s hustou smotanou, posypaný cukrom mi opäť v spomienkach prináša v letný podvečer na náš dvor, kde v piesku budujem hrad. Kytice orgovánu nesieme z našich obrovských orgovánov – už ich tiež niet – a rozvoniavajú vo váze v obývačke. A jedno jesenné popoludnie, kedy sme videli orla, tak neskutočne blízko nás zosadol – nie, to nie je celkom veselá spomienka, ale nebudem ju približovať.
Bola som smutná, no ich smrť som brala ako prirodzený kolobeh života.
Potom odišla moja krstná mama, to ma silne zasiahlo. Púšťam si do srdca málo ľudí, no tí, ktorým otvorím dvierka, sú v ňom hlboko zakorenení. Krstná mama obvykle sedávala na prievratí a plietla či háčkovala. Bola veľmi zručná, ručnými prácami si pomáhala uživiť sa so synom. Vídali sme sa málo v posledných rokoch, ale stále som cítila to neviditeľné puto lásky cez vyšívanú dečku, či pletený svetrík pre dcéru. Raz mi uplietla nádherný čipkovaný pulóver, v teplej oranžovej farbe a s obrovským výstrihom. Mne, ktorá na svoje veľké prsia nikdy neupriamovala pozornosť – ale dala som si ho kvôli nej, keď som šla pozrieť domov. Veľmi ju to potešilo, vlastne sme sa vtedy videli naposledy, krátko nato zomrela.
No až keď zomrel môj syn, pochopila som naozaj čo je smrť. A že to najviac a najťažšie, čo môžeme pre našich mŕtvych spraviť, je nechať ich odísť. Nechala som odísť môjho syna. Chýba mi, chvíľami až neskutočne. Napriek tomu, keď idú ľudia na hroby či hrobové miesta k urnám páliť sviečky, zažívam hlbokú radosť, že moje dieťa nemá hrob, ani urnu a je slobodné, je všade. Cítim úprimnú vďačnosť za inšpiráciu k tomu kroku, sama by som to nikdy nedokázala. Môj syn je súčasťou sveta – je vo vetre, v oblakoch, v daždi, v stromoch…. Vnímam jeho blízkosť, aj keď som ho nechala odísť.
Naši blízki zomreli, no zanechali spomienky, poznačili nás svet, nás samých istým spôsobom formovali. A aj cez hranicu smrti znie ten tichý šepot – patríš k nám. Patríme k sebe. Sú to chvíle lásky, ale aj prijatia osudu a životného poslania. Lebo ak nás Zámer sveta smeruje k niečomu, a my to nepreberieme ako poslanie, nielenže nemáme úctu nielen k tomu, čo je väčšie ako my, ale ani ku svojim predkom a ku svojim mŕtvym blízkym. Ako hovorí židovská Mišna „je našim záväzkom dokončiť prácu, ale rovnako ani nemáme slobodu upustiť od jej začatia.“ Životné poslanie je silný záväzok voči Zámeru sveta, aj svojim predkom a celému spoločenstvu. Možno o ňom ešte napíšem viac.
Ach, hej, každoročne zapaľujem sviečky a kahance u nás na balkóne. Nielen za všetkých blízkych, ktorí odišli. Jedno svetlo žiari do tmy aj za tých v opustených hroboch, ktorí nemajú nikoho, nemá si na nich kto spomenúť. Nuž vlastne má, ja na nich myslím.
Ach, Všechsvätých – ten čas tichých rozhovorov s našimi blízkymi, ktorí už nie sú medzi nami. A možno aj nás samých so sebou. Bilancujeme či snívame pri pohľade na drobné svetielka, pripomínajúce pominuteľnosť všetkého?
Krehké plamienky v prednohorskej temnote. Tma všade vôkol, len v diaľke blikajú okná zdychavských lazov. A nad hlavou hviezdy.
Elena 28.10.2018
Celá debata | RSS tejto debaty