otvorene

Niekedy nám nasype zvláštne dieliky skladačky Zámer sveta. Život je s nimi plný čudesných zákrut. Sedím tu teraz a uvažujem zmätene v snahe pochopiť presne takéto puzzlové dieliky v obraze „mojej životnej skladačky“.

Poznáte také okamihy? Slnko svieti, vietor ženie nebom oblaky, ulicou sa rútia autá, ľudia kráčajú náhlivo chodníkmi, s hlavou plnou bežných ľudských starostí. Alebo sedia doma v tichu večera pri televízii, sem-tam sa pozastavia nad reklamami všetkých druhov a politických ohlupovačiek, popíjajúc kávu, čaj, malinovku alebo pivo. Život plynie všedným tempom. A pritom máme pocit, veľmi intenzívny, že je to len jedna stránka obrazu – a že vietor ženie nielen oblaky nebom, ale kamsi aj nás. Tak presne o tom je dnešný blog.

Ja síce nemám pri sebe žiadny z uvedených nápojov, ale ten hlboko intuitívny pocit „čohosi“ ma sprevádza.

Možno nás Zámer sveta učí trpezlivosti…

Keď skladá obraz nášho života postupne v malých čriepkoch. Predstavte si, že by sme dostali celú knihu nášho života s popisom všetkého, čím máme prejsť, niekedy v úvode života.  Že by sme vedeli – a potom by sme tým museli naozaj prechádzať. Chceli by ste to tak? Ja asi nie, pripadá mi desivá tá predstava, takto je to láskavejšie od Zámeru sveta.

Necítim v tejto chvíli strach, skôr nedostatok trpezlivosti. Pochopila som už, že Zámer sveta nás vedie cestou nášho maximálneho potenciálu, myslí to s nami dobre. Je to zmätok a snaha pochopiť posolstvo nejakých dielikov, s ktorými sa v tejto chvíli „plácam“.

Môžeš poskakovať okolo poľa, a zrno skôr nevyrastie

– chápem to logicky, cítim srdcom dôležitosť ešte čakať – no čosi vo mne by chcelo nazrieť jedným okom do budúcnosti na ten obraz. Je to silný vietor osudu, čo ma kamsi ženie. Písala som v predminulom blogu, ako predpovedaný medveď sprevádzajúci ma lesom sa mi ukázal ako šamanovo silové zviera. Lenže potom sa to okolo mňa „medveďovalo“ oveľa viac – lebo Gabika ma upozornila, že pri Orovnici fotopasce zachytili troch medveďov. O medveďoch som počúvala od spolucestujúcej príhody pri sobotňajšom návrate domov a pár informácií o nich sa na mňa zosypalo aj včera. Spomenula som potom v blogu, že navyše aj dcéru s kamarátkou v sobotu večer vystrašil medveď. Celú noc som nahadzovala pracovné štatistiky a potrebujem dotiahnuť pár pracovných povinností, lebo si chcem vziať ďalšie dni voľna. Prišla mi dnes Storlova kniha o šamanoch, liečiteľoch a ich silových zvieratách. Čakala som popis rôznych silových zvierat, je výlučne o medveďovi. Náhle mi tým dnes večer priplávala myšlienka „že medveď“ – presnejšie otázka prečo sa mi všetko okolo mňa doslova „zmedvedelo“. Nechápem zatiaľ, čo mi to ukazuje?

Skúsila som koincidenciu na pochopenie náhodným otvorením knihy prehovoriť.

„Strach je vždy zlým radcom“

ukázala kniha odpoveď. V celom tom odseku sa píše o „ľudskom strachu ako zdroji problémov, ktorý eliminuje všetko, čo nemožno kontrolovať“. Tak to mi je zrozumiteľnejšie – presne ten pocit poznám. No čo je zlé na tom, že teraz chcem všetko v mojom živote mať logicky a bezpečne usporiadané, aby ma nič nezranilo? – napadlo mi alibisticky. Nekontrolovateľné nemusí byť nedôveryhodné – vynorilo sa mi následne. Ukazuje mi to potrebu prehĺbiť moju dôveru voči Zámeru sveta. Čím ma to chce zdolať v tom októbri, napadlo mi vyľakane, bude to zrejme vyžadovať obrovský posun mojej hranice. A hej, je to o strachu, kniha to pravdivo ukazuje.

O zabití dvoch medveďov sa tam tiež píše

– a ja som si spomenula, ako pred časom zabili „ochranári prírody“ matku medvedicu, hľadajúcu svoje deti, ktoré jej vzali. Ako „v rámci vedeckého výskumu života medveďov“ experimentátori bolestne utýrali zadusením medveďa, ktorému bol tesné nimi nasadený obojok, keď rástol. O oboch prípadoch som písala v blogu –  vizitka ľudskej tuposti a bezohľadnosti voči prírode – a je mi smutno i teraz, keď si ich pripomínam.

Zalistovala som knihou

– medveď je spájaný s bohom blesku a hromu Thorom (zvláštna súvislosť – z bleskov a hromov mám naozaj nepohodu). Predstavuje prapôvodné, neskazené a nevinné bytie – táto predstava medveďa sa mi naozaj páči, zachytáva pocit rezonujúci kdesi hlboko vo mne – presne to je moja predstava „života Naozaj“.

Nuž, Medveď, čo mi prinášaš do života?

Elena   1.9.2019