20 ľudí, to už je riadna hromada, ak idú niekam hovoriť. Ich hlas počuť inak, ako keď hovorí svoj príbeh jeden, jediný človek.
A čo hovoria tie hlasy? Príbehy, ktoré sa ťažko aj čítajú – žiť ich by nechcel zrejme nikto z vás. Preniká z nich bolesť, no i dlhé roky zápasu o spravodlivosť v tomto vydarenom štáte, ktorý páchateľom priznáva viac práv ako ich obetiam.
Veď pripomeňme si ich, sú v našom spoločnom otvorenom liste premiérovi…
Hlasov je oveľa viac, pravdaže, obetí pochybení lekárov pribúda z mesiaca na mesiac. No 20 z nás ideme zajtra na Ministerstvo vnútra SR pomenovať, ako to vyzerá v praxi s postupmi polície a vyšetrovateľov pri riešení našich prípadov.
A tak tu sedím a píšem…
Cestovala som do BB cez Poprad. Dívala som sa oknom na krajinu a na oblaky – skladali sa mi do podoby anjelov. Hromady anjelov boli dnes v tvaroch oblakov ukryté.
Banskobystrické nebo už stmavlo – skorým ránom vyrazím na cestu do Blavy. Internáty otužujú študentov, na izbe je v nočnej košeli na ramienka riadne chladno. Aspoňže ma tu na rozdiel od Žiliny žiadny policajt nepreškoľoval, že kŕmim holuby – podelila som sa s nimi o chlieb, čo som si zabalila na cestu (s holubmi, pravdaže, nie s policajtmi).
Je to zakaždým ťažké ísť, hovoriť znovu o tom všetkom, čo sme zažili. Pripadá to všetko neskutočné aj nám samým v niektorých chvíľach – posttraumatické príznaky sú to. Naozaj sa to stalo? Naozaj sme to prežili? Znovu a znovu si kladieme tieto otázky – a priali by sme si zakaždým, aby to bol len sen. Desivý, no sen – zobudíme sa z neho a svet je v poriadku, taký aký bol, dôverne známy – ako sme si ho budovali dlhé roky….
Ale nie je to sen. Niekto ten náš svet definitívne a bezohľadne zmenil. A je veľmi ťažké uchovať si nádej, že ešte niekedy môže byť pre nás bezpečným miestom, keď nám spoločnosť neumožňuje hojenie rán a núti nás za spravodlivosť zápasiť po dlhé roky.
Týmto zdravím pani Annu, ktorá bojuje po smrti manžela za spravodlivé odškodnenie od roku 1994. Tento štát má ale smolu, že už neumrela, však? Je to totiž gaunerská stratégia – buď umriete, alebo vás znechutia a prestane sa súdiť. Alebo – a to akosi pozabúdajú – je aj alternatíva, že niektorej z obetí prasknú nervy a vezme spravodlivosť do vlastných rúk. Naozaj sa toho obávam pri takýchto nekvalitných a neserióznych postupoch niektorých reprezentantov kompetentných inštitúcií, aké u nás v praxi sú.
Je ťažké hovoriť o neúmyselnom zavinení smrti našich detí zo strany zdravotníkov – lebo pri neúmyselnej chybe by som sa šla človeku, ktorému som svojou chybou ublížila, ospravedlniť. Neviem ani o jedinom prípade, kedy by sa bol lekár po závažnom pochybení sám priznal a ospravedlnil človeku, ktorému touto chybou poškodil a celoživotne ublížil.
Ak do niekoho nechtiac drgneme v autobuse, alebo v obchode, tak sa ospravedlňujeme. Pritom ujma trvá okamih. Naše deti sú mŕtve už navždy – a lekári, ktorí to zavinili, nemajú ani toľko etickej cti a ľudskej slušnosti, aby sa k svojmu činu priznali a ospravedlnili sa zaň. Namiesto toho nás očierňujú osočujú, správajú sa nečestne a nezodpovedne.
A k tomu prirátajte nesprávne a nekorektné postupy niektorých policajtov, vyšetrovateľov, prokurátorov, sudcov.
Systémové týranie…
Dá sa to pomenovať až ako systémové týranie, čomu sú niektorí rodičia vystavení postupmi zo strany štátnych inštitúcií – a za systémové týranie musí štát niesť zodpovednosť. Aj za systémové chyby – lebo smrť našich detí nie je len zlyhaním jednotlivca, ale celého systému.
Budeme sa pýtať – a poriadne nahlas…
Stretli sme sa pred časom s premiérom – a určite za ním teraz, v predvolebnom čase, kedy sa účtujú splnené a nesplnené sľuby tejto vlády, vykročíme verejne znovu – s otázkou, čo zo svojich sľubov daných nám matkám detí mŕtvych vinou lekárov doteraz naplnil.
Rovnako sa budeme verejne pýtať generálneho prokurátora, ako koná vo veci nerovného postavenia obetí oproti páchateľom, aj vo veci nezmyselnej diskriminácie v zákone o obetiach, podľa ktorého štát robí rozdiel medzi obeťami úmyselných a neúmyselných trestných činov. Ako je možné u nás beztrestne vykladať, že život človeka s postihnutím je menej hodnotný a také dieťa človek nemôže mať rád tak ako zdravé – ako to opakovane písomne tvrdila lekárka, ktorá zavinila smrť môjho syna.
Zatiaľ ale zajtra ideme na ministerstvo vnútra pomenovať nesprávne postupy policajtov a vyšetrovateľov.
Viete, bojujeme nielen za spravodlivé prešetrenie našich prípadov a primerané potrestanie vinníkov. Bojujeme aj za vaše deti – aby nezomreli – lebo práve zmeny nami požadované pomôžu znížiť počty obetí a tiež uľahčia v prípade pochybenia lekára pre obete ľahšiu cestu ku spravodlivému riešeniu veci, ako sme to zažívali my.
Prosím, podporte nás.
Pošlite na mail ministerke vnútra
https://www.minv.sk/?kontakty-13&kontakt=31&od=1027
vetu
„Podporujem matky Otvoreného listu premiérovi SR“.
Ďakujem vám v mene matiek Otvoreného listu premiérovi…
Elena 26.9.2019
Celá debata | RSS tejto debaty