Niekedy stačí jedna veta – a dá nám viac ako niekoľkohodinové prednášky či hŕba duchovne rozvíjajúcich kníh.
Duchovná cesta je hľadanie svojej vlastnej cesty, cez tŕnie a bodľačie, cez bolesť a krvavé stopy z rán života v prachu tej cesty. Nie že si prečítame múdru knihu, druhú a tretiu, a óóó – presne takto to urobíme ako Buddha, Ježiš, či dalajláma, ako ten či henten facebookový osvietenec – a už sme duchovní ako všetci dokopy. Lebo o všetkých múdrostiach iných ľudí treba uvažovať podľa mňa, nie sa nimi bezhlavo riadiť – beztak sú často protichodné. Presne o tom je podľa mňa duchovná cesta, že hľadáme a poznávame svoje pravdy.
Včerajškom, dneškom…
Cestovala som dnes – vlastne už včera teda – na Polcestu (do BB), lebo kvôli spojom sa neviem do Blavy dostať včasráno. Trochu smutná som šla, lebo moje dieťa malo práve včera meniny,. Polcesta ma privítala slnkom. Páčia sa mi hory okolo tohto mesta, pôsobia na mňa úžasne upokojujúco – ja si v meste často pomáham pohľadom na vzdialenú prírodu, lebo nie som mestský človek. Na internáte všetko ideálne fungovalo, dokonca aj nočná lampa bola, čo je pre mňa moc dôležité. Keďže tu prespávam i pri návrate, do Blavy, na protestný pochod vyrazím pohodovo len s kabelkou. Zámer sveta mi sypal do cesty samých milých ľudí. Jeden mladý muž na internáte mi dokonca prišiel na izbu pomôcť sprevádzkovať ntb. A v neďalekých potravinách, kam chodím namiesto neosobných obchoďákov nakupovať, zakaždým keď v BB prespávam, bola atmosféra ako vždy – ľudské predavačky, prihovárajúce sa milo zákazníkom.
Vďaka, Polcesta, bolo to také láskavé pohladenie pred náročným dneškom v Blave.
Protest…
Neviem koľkí nás dnes do tej Blavy prídu podporiť. no nie je to pre mňa o počte ľudí, ale o pravdivosti toho, v čo veria. Nechcela by som stáť v dave, ktorý by ani nevedel, čo poriadne chce (odstrašujúcim príkladom je pre mňa facebookom letiaca ukážka z protiprotestu v rámci Kotlebovho mítingu, kde privezení Rómovia po povele „kričte“ začali volať Kotleba, Kotleba a aktivistka ich usmerňovala „nie, nie, kričte fašista“).
Neprídeme dnes ani zďaleka všetci, niektorým sa nedá ísť. No tá energia našej skupiny, ktorá bojuje za správnu vec, je obrovská. Janka dokonca vyrobila nádherné brošne s menami našich detí. Aj pán premiér sa možno vráti z nemocnice už dnes do práce, tak by sme ho mohli po čase vidieť. Uvidíme, či prezidentka zareaguje aj ako matka a príde medzi matky – lebo na listy viacerých našich mám ani neodpovedala. A generálny prokurátor – no to je niečo ako jednorožec, poviem vám – niektorí hovoria, že vraj existuje, ale my sme ho ešte nevideli, tak neviem..
Vrátim sa k tej myšlienke o duchovnej ceste…
Tvári sa pokorne nápad, že by sme nemali nikoho v živote posudzovať za jeho zlé skutky, lebo nevieme čo zažil.
Čo by sme – prosím pekne – mali v živote zažiť, aby sme mohli akože oprávnene podvádzať, okrádať, či nebodaj vraždiť? Nemyslím si, že človeka oprávňuje nejaká životná skúsenosť robiť iným zlé veci. Čítala som cestou na Polcestu v buse príbeh zdravotnej sestry, ktorá vraždila na Slovensku novorodencov v nemocnici kvôli ich plaču – vyrastala s otcom-alkoholikom. Lenže to predsa nie je dôvod vraždiť. Myslím, že by sme nemali bagatelizovať a falošne ospravedlňovať akékoľvek konanie iných. Najviac im pomôžeme tým, že im ukážeme zdravú hranicu otvoreným pomenovaním neprimeranosti nečestného a bezohľadného správania.
Ozajstná pokora podľa mňa je pravdivosť voči sebe i voči iným – netvárim sa superduchovne a láskavo ako Buddha vždy a všade, ale prijímam sa aj s tou stránkou vo mne, ktorá je hnevom vyvolaným zranením. Lebo hnev je zdravý pocit, na rozdiel od presladenej nekonečnej lepkavej sladkosti vesmírneho pochopenia pre každého a vždy. Ozajstná pokora znamená pre mňa úprimnosť, a prijatie seba samého s tým, že som bytosť s ľudskými chybami (a tie by sme mali podľa mňa odlišovať od morálnych nedostatkov) a nehrám sa na superduchovne osvietenú bytosť.
Nemusíme byť ani láskaví a chápajúci 24 hodín denne a ku všetkým. Ja osobne sa snažím všetko robiť poriadne a naplno – ak milujem, tak verne a obetavo, ak sa hnevám, tak šľahajú plamene. Nepáči sa mi nastavenie „neviem byť iná ako láskavá“ – to je podľa mňa pekná pohroma, je to slabosť a nie sila. Láskavosť sa stáva silou, ak sa k nej rozhodujem vedome, ak sa stávam láskavou v nejakej situácii, a nie vždy a stále. Byť láskavý a súcitný k tým, ktorí nám ubližujú, vôbec podľa mňa neznamená sa na nich milo usmievať a nechať si ubližovať znovu a znovu – znamená to pomáhať im nájsť správnu cestu aj nastavenou hranicou „a stačilo“. Pre toto je dôležité pochopiť rozdiel medzi ľudskou chybou a morálnym nedostatkom. Pokladám za dôležité priznať si, že ak nám niekto ubližovať a ubližoval, ja som si tým ubližovala tiež, ak som mu to dovolila. Lebo ktokoľvek nám môže ublížiť raz, potom je to už naša vlastná bezohľadnosť voči sebe a nízka sebaúcta, ak mu dávame ďalšie šance ubližovať nám. Nie je to láska, ani nikdy nebude – ani k tomu druhému, ani k sebe (ale k tomu pár slov inokedy).
Elena 25.2.2020
Celá debata | RSS tejto debaty