Ideme časmi – chcela som pôvodne napísať, že zlými. Ale akosi to tak nevidím preklonené na tú stranu zlého.
Poviem teraz, že prečo.
Veľa zlého…
Nebezpečenstvo pandémie je reálne, prestala som ju analyzovať v blogoch, aj teraz len pre načrtnutie ako ľudia v týchto časoch uvažujú ju spomínam. No taká situácia si od nás vyžaduje veľa síl. A na to treba pozitívne myslenie. Koľko príspevkov na socsieťach či blogov je zameraných na niečo pozitívne, na pokoj, radosť, na dobré spomienky?
Je to len tým, že ľudí ovládol strach, alebo je to nutkavé vypisovanie o politike prejavom niečoho ešte hlbšieho? Neviem, kladiem si tú otázku. A hoci sa u nás pandémia ešte ani nerozbehla, je tu veľa stresových reakcií, až rozbiehajúcej sa paniky.
Ako sa dalo čakať, začali podaktorí ryžovať na kadečom, objavili sa podvody rôzneho druhu. Niektorí politici využili pandémiu na rozšírenie patologických názorov – ako napríklad na Novom Zélande, kde schválili skutočne desivý zákon o potratoch, umožňujú dieťa zabiť v prípade jeho postihnutia až do dňa pôrodu, a tiež ho nechať beztrestne bez pomoci zomrieť i po pôrode, ak sa narodí nechcené.
Je veľa zlého v terajších časoch. Čo v takých chvíľach?
Veľa dobrého…
Vidieť stopy dobra na ceste, to nám pomôže – tak ako v príbehu o Bohu, ktorý človeka na ceste utrpením niesol v náručí, preto v prachu cesty v tom čase boli jediné stopy.
Je hodne ľudí, ktorí
- šijú rúšky, zadarmo a nezištne ich rozdávajú iným, nechávajú pred domom či roznášajú do DSS, či do nemocníc,
- donášajú potraviny a lieky starším osamelým susedom,
- zachraňujú mačky a psov, ktorých vyhadzujú niektorí ľudia spochabení strachom – hoci zvieratá vírus neprenášajú a ak má človek strach o zdravie a život, určite urobí pre svoje zdravie lepšie, ak prestane fajčiť a začne sa zdravo hýbať namiesto vyhodenia psa. To je presne taký nelogický princíp, ako keď si laik kúpi zbraň na svoju ochranu – odborníci uvádzajú niekoľkonásobne vyššie riziko, že v prípade skutočného napadnutia by tou zbraňou trafili seba alebo niekoho nevinného než páchateľa.
Niektorí prichádzajú s dobrým úmyslom s návrhmi rôzneho druhu, viac či menej vhodnými. Jeden pán včera na socsieťach vyzýval dobrovoľníkov pre poučovanie ľudí v uliciach, aby nosili rúška – také iniciatívy by som teda obmedzila, však cieľom je čo najmenej ľudí v uliciach, nie ešte aby sa nám tam poučujúci dobrovoľníci motali. Inú aktivitu rozbehlo združenie CitizenGO – sľuby pre každého – vyzývajú
- posielať energiu s modlitbou za chorých a i zdravých,
- venovať špeciálnu starostlivosť starším a chorým členom rodiny,
- vyjadrovať podporu a milé správanie voči zdravotníkom v týchto dňoch.
Šamani pravidelne každú sobotu bubnujú, ako som spomenula v sobotňajšom blogu. Prezradím vám, že aj psychológovia rozbehli záchranný kruh pomoci a tvoria tím, pomáhajúci komunikáciou znižovať stres zdravotníkom aj pacientom s koronou. Aj ľudia bez korony sú mnohí v strese obrovskom.
A samozrejme, nielen s koronou sa spája možnosť robiť dobro teraz. Kto chce robiť niečo dobré, spôsob si nájde. Na socsieťach bola dnes správa, že v Žiline – Hájiku akýsi pán vyzbieral okolo autobusky v rámci konania dobra všetky smeti.
Možno by sme mohli zaviesť cez sociálne siete čítanie z Biblie, či čítanie príbehov z kníh, nielen čítanie rozprávok. Aj kňazi by mohli robiť kázne cez internet.
Je veľa zlého, no i veľa veľa dobrého v týchto časoch, dobrých správ, dobrých ľudí. Už len to uvedomenie nám samo o sebe pomáha nestrácať nádej.
Nádej, ach nádej…
Tiahne sa našimi životmi ako niť – zlatá či červená? Alebo možno belasá, za mňa. Ukazuje nám cestu.
Stojíme tvárou v tvár sami sebe v rôznych ťažkých situáciách života, mali by sme si pravdivo zodpovedať na otázku kam ďalej a ako ďalej – a práve nádej je tým svetielkom, blikajúcim v diaľke na cestu. Mať nádej znamená veľa – lebo vypovedá o tom, že niekomu alebo niečomu verím. Vo chvíli, keď prestávame čomukoľvek a komukoľvek veriť, svetlo svietiace na cestu zhasne.
Nádej nie je cukríkovo-balóniková sľubotechna, je to kdesi v hĺbke nás sa črtajúce prianie. Veru, nádej nie je niečo povrchové, čo nás sprevádza ako psík, ale čosi hlboko v nás, čo vie, že veci sa udejú správne… Ako intuitívec by som vám o tom mohla rozprávať príbehy, veľa rôznych príbehov – aj prezradím jeden z nich, ako som cítila, že patríme k sebe ja a modrý ntb. Písala som pred časom v blogu o dark blue ntb, ktorý vypredali. Potom mi moje najstaršie dieťa kúpilo ntb repas, malý a ľahký, na nosenie po svete praktický, no čierny. Ok, vzdychla som si rezignovane, život niekedy neplní naše sny. Ale po mesiaci a pol ntb zaviazol v oprave a ktovie kedy sa k nemu dostanem pre tú koronu. Kúpila som si ntb, lebo potrebujem písať doma pracovné veci. Výber som nechala na moje najmladšie dieťa – a určite už viete, aký ntb mi našla. No tak ja a môj modrý ntb tvoríme oddnes nerozlučnú dvojicu. Pozadie hory Fudži s vychádzajúcim slnkom mi ešte moje ochotné dieťa nastavilo. A svet je taký, aký má byť. Presne taký.
Všetko, čo k nám má prísť, k nám jednoducho príde, skôr či neskôr – to je zvláštne posolstvo, ktoré mi tým Zámer sveta odovzdal. Áno, niektoré tie intuitívne vhľady sa mi vynoria ako vety, počujem tichý hlas hovoriaci tie slová. Ešte to posolstvo plne nechápem, uvidím čo prinesie. A keď si to hovorím, náhle chápem, že v nádeji je dôvera k prichádzajúcemu.
S nádejou skrátka ideme časmi…
Záverom…
Ideme časmi, dobré i zlé je v nich – o tom je život. A to, čo b& ás nimi malo sprevádzať, je nádej…
Elena 24.3.2920
Celá debata | RSS tejto debaty