Tenký pásik sa vinul do klbiečok, nožnice ustrihávali zo starého zeleného trička, cyklámenovej nočnej košele či čiernobieleho pulóvra. Som rád, že sa smeješ, povedal Zámer svet pobavene. No aby nie – som šťastná, že som tú posteľ dala dokopy, povedala som milo. Prerobila si ju kreatívne, prikývol. Ďakujem ti za pomoc, iste by som ju skladala ešte teraz, podotkla […]

Otoč to, povedala som dcére pri Lubeníku na poludnie. Bez zaváhania zvrtla auto do protismeru v najbližšej možnej chvíli. Vyskočila som z auta, vzala som na ruky mačku ležiacu v strede cesty. Čiernobielu krehkú mačičku, ešte teplú, dýchala slabučko. Robila som jej masáž srdca a posielala energiu, kým sme prišli k veterinárke. Zomiera, povedala. V podvečere sme ju […]

Ľudia sa stretávajú na rôznych miestach. Stretávajú sa rôznym spôsobom. Nenáhodne, povedala som si pri pohľade na čiernu čelenku vo vlasoch mojej spoločníčky – rovnakú som mala vo vlasoch tiež. Sedeli sme pri Kapličke dve hodiny. Ľudi prichádzali, so zvedavosťou či s modlitbou, s prosbou o pomoc v ťažkej životnej situácii. Miesto plné snov, splnených i […]

Kde si, počuješ ma vôbec? zašepkal v nedeľu popoludní Zámer sveta. Som tu, i nie som tu – odpovedala som unavene, keď sa znepokojene díval ako sa opäť preberám zo spánku z vyčerpania a plačem ďalej. Nie, neprestanem, odpovedala som na jeho tíšenie. Možno už nikdy neprestanem plakať. Tornádo, oslovil ma dnes jedným z mojich mien, utíšiť sa nechceš, tak poďme […]

Niekedy je príbeh natoľko silný, že nás umlčí. Slzy tečú po lícach a nedokážeme nič dodať. Taký je dnes list k narodeninám. Prikladám ho v plnom znení s Timejkinou fotkou so súhlasom Andrejky. Dnes by boli 33. Tvoje narodeniny. 10 rokov bez Teba a stále nechápem ako ten čas letí. Pre mňa sa svet úplne zastavil v deň, keď si odišla. Všetko […]

Ponáraš sa do mlčania, a to nie je dobré povedal Zámer sveta v dnešnom popoludní. Ale čoby, povedala som. Uvažovala som dopoludnia nad vtipným obrázkom, na ktorom deti – aby si mama dnešný deň oddýchla – zaistili niekoho kto bude robiť všetky práce za ňu. No a bol tam celý tím ľudí. Nechcem tie veci po povrchu počúvať, unikáš do nich, Tak ako v blogu do […]

Vyrážam z Revúcej, zavolalo dieťa vo štvrtok ráno. Silný vietor u nás mi ľadovým dychom rozvieval okraje hnedého ponča, kým som po pol hodine do auta vkĺzla. O pár chvíľ po zídení z hôr sme boli zrazu v krajine zelenej trávy, o niečo neskôr i v krajine kvitnúcich stromov. Och, povedala som iba. Dieťa je predpisový šofér – nepohne sa, kým sa nepripútam. […]

Vietor za oknom hlasno hučí zasa raz u nás. No nie kvôli nemu nepočujeme šum anjelských krídel dnes. Anjeli lietajú tíško. Viem, že divoký vietor sa dnes snaží rozvievať Andrejkine slzy. Už desiaty rok plače za svojou jedinou dcérou Timejkou. Veľmi mi chýba, povedala iba. Bolesť často nie je obalená honosnými slovami. Skláňam sa s úctou pred jej bolesťou […]