otvorene

Uff, dopísané – teda, môj blog ešte definitívne nie, ale konečne som dopracovala moju prácu na jednu medzinárodnú konferenciu. Téma – odpúšťanie a obete trestných činov.

Popisovala som v nej postavenie obetí trestných činov v súčasnej slovenskej spoločnosti. A zrejme nielen v slovenskej spoločnosti – keďže včera sa médiami prehnala správa, že na medzinárodnom súde uspel Breivik proti Nórsku za „porušovanie jeho ľudských práv, pretože sa nemôže stretávať s ďalšími extrémistami“ a tiež, za to, že „hoci má na izbe televízor i súkromnú posilňovňu, aj PlayStation, nemá najnovší model“, takže podľa názoru medzinárodného súdu vrah 77 ľudí Breivik je tým diskriminovaný.  

Nesúhlasím s takýmto ochranárskym prístupom voči páchateľom závažných trestných činov. Môj osobný názor je, že človek by mal mať priznané ľudské práva úmerne tomu, koľko vlastných ľudských povinností rešpektuje a plní on sám.

Aká úžasná synchronicita – osud mi prihral túto správu včera večer, na poslednú chvíľu, aby som ju do rána stihla zapracovať do mojej práce, ktorú dnes musím odoslať.

A keďže medzinárodný súd priznal odškodnenie za porušenie práv Breivikovi, obete trestných činov zo Slovenska s poukázaním na zúfalú situáciu, akej ich Slovenská republika pri riešení transgresie a jej následkov vystavuje, tam isto tiež nájdu pochopenie…

 Aké je postavenie obetí trestných činov na Slovensku?

Oveľa horšie ako postavenie páchateľa.

V prvom rade – je to reakcia okolia.

Ľudia často reagujú na to, čo sa obetiam stalo, úplne nemiestne. Odborníci hovoria o ich očierňovaní, nerešpektovaní súkromia, prenášaní viny na obeť, poškodzovaní jej dobrého mena, či bagatelizovaní ujmy – ide najmä o ignorovanie psychickej a morálnej ujmy.

My sme sa dočkali každej z tých reakcií,

napríklad

• poškodzovania dobrého mena formou nepravdivých vyjadrení „diskutéra Karola“– http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/10/11/dnes-30-odzvana-1-aliaskarol-xyz/ .
• očierňovania formou ohovárania „pani X.Y. z Revúcej“– Ako sa nabaliť na svojom mŕtvom dieťati alias Pani X.Y. z Revúcej http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2014/09/12/dnes-23-ako-sa-nabalit-na-svojom-mrtvom-dietati-alias-pani-x-y-z-revucej/, hoci dodnes nie je vytýčený ani len termín prvého pojednávania za odškodnenie, a budem zrejme nútená začať protestnú hladovku pred OS v Revúcej, aby konečne termín bol stanovený.  Skutočne mám chuť napísať tu jej plné meno.

V druhom rade – je to nesprávny postup štátnych orgánov.

U obetí nejde iba o prvotnú stratu kontroly – t. j. o samotný trestný čin, ktorý závažným spôsobom zasiahne do ich života. Ale aj o celý rad následných situácií, ktorým sú vystavené – odborníci hovoria až o druhotnej strate kontroly a sekundárnej viktimizácii a retraumatizácii. Čo k nej patrí?

My sme sa dočkali:

• nesprávnych postupov orgánov činných v trestnom konaní, http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2015/09/04/dnes-88-ak-ste-este-nevideli-alias-kalinakov-chliev/, kde vyšetrovateľ dal svedkyni kópiu zápisnice z výsluchu do ruky,
• sekundárnej retraumatizácie inštitúciami, ktoré pôvodne mali obete chrániť – napríklad tým, že napriek môjmu nesúhlasu sudca ponechal pojednávanie prístupné verejnosti a sedeli tam cudzí ľudia „ako v kine“,  čo preukázateľné zhoršovalo moju nepohodu, http://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2015/06/03/dnes-67-i-tak-se-da/,
• súd dokonca pri preukázanom závažnom pochybení s následkom smrti dokonca ani páchateľa nemá povinnosť zaviazať verejne sa ospravedlniť poškodeným (pozostalým),
• aj samotná slovenská legislatíva však stavia obete do nerovného postavenia nielen voči orgánom činným v trestnom konaní, ale aj voči páchateľovi. Podrobný popis nedostatkov slovenskej legislatívy v tomto smere odosielam Európskej komisii s prosbou o pomoc vo veci – s dôrazným poukázaním na skutočnosť, ako Slovenská republika dlhodobo ignoruje svoju povinnosť (mala implementovať do našej legislatívy podporné opatrenia pre obete trestných činov do 16.10.2015) a ako obete sekundárne viktimizuje a retraumatizuje.

V dôsledku takýchto postupov inštitúcií, určených pôvodne na pomoc obetiam, dochádza ku kumulácii traumy, čo blokuje u obetí nutnú fázu vyrovnávania sa so stresom, vzniká prelomenie psychickej integrity obete a následné zdanlivo nepochopiteľné zhoršenie jej duševného stavu.

V takej situácii dlhodobo nie je možný proces úzdravy obetí – prehlbujú sa ich ťažkosti v dôsledku prístupu spoločnosti k nim.

A nie je možný ani proces odpúšťania vinníkovi zo strany obetí, ktorý by zvýšil subjektívnu pohodu a ochránil zdravie obetí v situácii závažnej traumy – pretože v dôsledku nových a nových prekážok je obeť na Slovensku opakovane retraumatizovaná a tým v procese odpúšťania  brzdená, namiesto podpory takéhoto procesu zo strany spoločnosti a jej inštitúcií, pôvodne určených na ochranu obetí trestných činov.

V treťom rade – je to nesprávny postup spoločnosti, médií, ale aj podaktorých odborníkov v oblasti práva, ale o tom viac v budúcom článku môjho blogu.

Elena K. Ištvánová  Predná Hora, 21.4.2016