Vo štvrtok sa prehnala Popradom silná búrka. Trvala krátko, ale bola intenzívna. Uvažujem v tejto chvíli o nej – a aj o tom, kam v skutočnosti patríme…
Downburst…
Búrka v Poprade zanechala stopy. Vytrhané stromy, pripomínala tornádo – odborníci hovoria o downburste
Sledujem to znepokojene, lebo
- k Zemi cítim hlbokú úctu a lásku,
- Tatry sú môj rodný kraj,
- a práve tam vyrazím do lesa – konečne čoskoro, tretí plánovaný dátum odchodu už mám v budúcom týždni – snáď nie je veľa toho, čo by ho mohlo narušiť…
Moc si prajem, nech sa podobná búrka v dohľadnom čase v mojom rodnom kraji nezopakuje. V posledných rokoch sa v oblasti Tatier vyskytli podobné javy viackrát. A nielen v lete, bývajú i prudké zimné metelice. Zem – náš domov – nám signalizuje, že jej ubližujeme, na všetky tie zhoršujúce sa prejavy počasia nakoniec sami doplatíme.
Kde sme sa tak poplietli na svojej ceste?
Namiesto prírody sme za svoj domov začali pokladať nejaké bytovky, v ktorých sme ako v klietkach. Pred dažďom sa skrývame, ale neprekáža nám záplava škodlivín v jedle, v prostredí, aj vo vzťahoch a v nás samých.
Komu to vyhovuje, že sme začali Zem bezohľadne ničiť? A prečo prehliadame všetky signály rizika, ktorých je už tak veľa? Ničíme pralesy a lesy, znečisťujeme ovzdušie a vodu, aj svoje vzťahy. Čoraz viac nepriaznivých zmien počasia, viac ohrození – no my spokojne pokračujeme v ceste ku záhube…
A sú medzi nami takí ľudia, ktorým prekáža aj bezbranný živý tvor – ako by mali právo na miesto na život iba oni sami.
Neznámy antihrdina…
Poviem to priamo – primitívi sa vždy skrývajú za anonymitu. Vážim si ľudí, ktorí dokážu stáť za sebou natoľko, že vystupujú „sami za seba“. Môžeme mať rôzne názory na vec, ale musíme vedieť ich prezentovať otvorene. Dnes nadránom som čítala článok, ako v Košiciach akýsi nespokojný občan vystupuje proti domčekom pre mačky, ktoré podľa neho otravujú ľudí a deti – v skutočnosti tie mačky chránia podľa odborníkov sídlisko pred premnožením potkanov.
Nebudem komentovať dotyčného viac, ako musím – skutočne sa tomu človeku s takým postojom žije dobre? Aký tolerantný je voči ľuďom vo svojom okolí – asi s mnohými nevychádza bohvieako, tipujem. Nemali by sme aj ich odviezť rovno s tými mačkami, ktoré navrhuje pozatvárať niekde do klietok? A dotyčný nespokojný anonymný občan by vo voľnom čase, ktorého má pri svojich vzťahoch k okoliu ľuďom iste dostatok, mohol tie potkany na sídlisku chytať sám.
Kam v skutočnosti patríme?
Odpoveď na túto otázku je o poznaní svojho pravého životného poslania – KDE, AKO, S KÝM a AKÍ máme byť. K tomuto poznaniu kráčame cestou životom.
Moc krásnu šamanskú knihu Jaguár v tele, motýľ v srdci teraz čítam a rada by som ju dočítala, kým odídem do lesa – hovorí sa v nej presne o Zámere sveta – „Hlavný je zámer. Ten ovláda mechanizmus tvojho osudu.“ Ja to chápem, skúsenosť so Zámerom sveta mám, neskutočne silnú z experimentálnej konštelačky – je prvotný vo vzťahu ku svetu, jeho vzniku a všetkému v ňom. Naozaj pred ním skláňam hlavu. Viem, môže vám to pripadať zvláštne či nepochopiteľné, poznanie je neprenosné.
KDE? Hlboko predurčené správne miesto nášho života, kde dokážeme realizovať svoje životné poslanie. Sú miesta, na ktorých sa necítime príjemne, ani nevieme prečo – a existuje aj miesto, ktoré akoby na nás zakaždým volalo „vitaj doma“ a privinulo nás do svojho láskavého objatia.
AKO? Kniha hovorí aj o pokore, prijatí vlastnej sily, opravdivosti, či o lietaní s obomi nohami na zemi…
Som si istá, že to, čo k nám patrí, Zámer sveta do nášho života vracia, dáva nám opakovane šancu to získať. Mne sa tak vracala myšlienka na moje životné poslanie – zakaždým znovu sa po čase vynorila. Zničil sa externý harddisk, na ktorý som veci ukladala, no po čase mi opäť myšlienky otočilo tým smerom a začala som tie obrázky a podklady zbierať znovu. Vracali sa mi tie veci aj konštelačne, z rôznych strán, vždy znovu som narážala na to isté, čo ma prekvapovalo – až keď som to vnútorne prijala s vďakou a pokorou ako dar osudu, dalo ma to do súladu so Zámerom sveta a poskytlo mi to pocit hlbokej zmysluplnosti.
S KÝM? Viem už tiež, že iba hlboko duševne spriaznení ľudia nás dokážu skutočne chápať, pretože hovoria a myslia podobne ako my – práve to umožňuje maximálnu vzájomnú podporu v raste. Tak rozpoznáme ich „zhodnosť“, presne vnímajú, čo chceme povedať. A my úprimne rozumieme im. Len v pravom vzťahu je hlboké vnútorné prijatie a vzájomná podpora, bez posudzovania, odsudzovania a zraňovania, preto sa hovorí o vzájomnom bezpodmienečnom prijatí a láske. Nevytráca sa tam vzájomná úcta, ktorá je pri jej narušení nevratná a bez ktorej nie je možný vzťahový rast.
AKÍ? Šamanská filozofia mi je oddávna blízka, múdrosť národov, ktoré pokladáme za primitívne – majú pritom vo svojom myslení a konaní oveľa viac etiky ako my. Nezabíjajú pre nič za nič, len na prežitie, pre potravu. Nie je pre nich samozrejmým klamstvo, krádež, nevera, bezohľadnosť, či iné podlosti nášho sveta. Verím, že Zámer sveta nás vedie ku poznaniu hlbokej múdrosti pravých hodnôt pre náš život – niektorým tým veciam teraz začínam rozumieť viac, zapadajú mi do mozaiky poznania. Uvedomujem si, že moja predstava nie je pre každého – necítim sa ako „mudrc sveta“ – je to moje poznanie a moja pravda. To je pre mňa odpoveď na otázku AKÍ chceme byť. Nie sme dokonalí. Robíme omyly v prúde života, učíme sa aj pomocou nich. Ak však spravím chybu a nepoučím sa, opakujem ju znovu, potom to už nie je o chybe a učení sa, ale o pokrivených hraniciach a charaktere.
Záverom…
Nuž áno, sú ľudia, ktorých otravuje nielen drobný lietajúci hmyz, ale aj mačky, vtáčiky, dážď, vietor, slnko… Nemáme úctu k prírode, ani k jej prirodzenému poriadku, podaktorí…
Asi by sme si mali zodpovedať úprimne na otázku, kam v skutočnosti patríme. K tomuto svetu, ku všetkým živým bytostiam v ňom.
Elena 10.8.2018
Celá debata | RSS tejto debaty