otvorene

Tieto dni v našej spoločnosti teraz kočnerovsky idú. Podľa mňa sú to dni hrôzy – je v tom priveľa špiny a smradu.  To ani zďaleka nehovorím len o obžalovaných – celá situácia ukázala, koľko kúpiteľných a vydierateľných máme na rozličných postoch.  No nemyslím si, že sme si vypočuli celú nahrávku – objavujú sa z nej kúsky, ktoré ktosi vyťahuje ako kúzelník biele zajačiky z klobúka. Alebo ako šatky, ktorými možno zaviazať komusi ústa a umlčať ho tak, napríklad.

Nuž dnes zasa raz v mojom blogu o fenoméne „kočner“.

Kočneriáda..

Nechcem, naozaj nechcem, aby sme žili len špinavosťami a aby náš život tak rozsiahlo ovplyvňovali kadejakí darebáci. Lebo Kočner podľa mňa na Slovensku už nie je len osoba, ale je to fenomén. Kadejakých kočneríkov máme viac ako dosť – natláčajú sa nám do života svojimi zlodejinami všetkého možného druhu – rozkrádajú, okrádajú, zastrašujú, nivočia.

Prebieha teraz konečne súdny proces s ešte stále len obvinenými, a ja ho nesledujem

• jednak preto, že som celé dni na výcviku a dávam do toho maximálnu energiu, lebo sa chcem posunúť v práci na sebe a tým aj vo svojom živote,
• a jednak preto, že ma to príliš desí a zraňuje, čo o celom prípade už doteraz vyplávalo na povrch.

Zaregistrovala som však v médiách z priebehu procesu otázku Zsuzsovej, ktorú dala pani Kušnírovej, že aký má dôkaz o tom, že ona zabila jej dcéru, keď to na začiatku výsluchu povedala. Pani Kušnírová odpovedala, že verí spisu a dodala: „Keby to tak nebolo, asi by ste nesedeli tu, ale pri svojej dcére a ja pri svojej v Mači.“

Naozaj obdivujem ako to zvládla – súcitím s obeťami a chápem, aké je to pre nich ťažké, poznám to dôverne. Predstavte si, že by ste sa  museli dívať do tváre ľudí, ktorí zavinili smrť vášho dieťaťa.  Po celé dni, a k tomu počúvať popisy, ako sa plánovala smrť vášho dieťaťa. Obete v tomto systéme trpia, nie páchatelia. Príliš dobre rozumiem, ako pekelne to bolí tých rodičov a súrodencov, vidieť páchateľov vyrehotaných, tak ako píšu médiá.

Zsuzsová zjavne nemá žiadne morálne hranice. Arogancia tej ženskej je nekonečná – vidím v tom presne zrkadliť chorú spoločenskú filozofiu „ľudské práva páchateľa sú nadovšetko“. Úprimne ľutujem za dávnymi zlatými časmi, keď vrahovia šli na galeje, kde zostali do konca ich života. A už nikdy nikomu nemohli ďalej ubližovať. Lebo skutočne neverím, že táto ženská by v živote urobila niekedy čokoľvek dobré. A jej primitivizmus, ktorý sa prejavuje i v správaní na súde voči obetiam, svedčí o jedinom – že akých slaboduchých zástupcov – mužov máme na čele štátu, keď s takouto osobou udržovali kontakty, a dokonca ňou boli nadšení. Inteligencia a charakter muža sa rozhodne prejavuje i vo výbere partnerky, kamaratšág s takouto osobou, ktorá nemá žiadne morálne hranice, by mal podľa mňa byť trvalou definitívou jej „priateľov“ pre akúkoľvek funkciu i bez toho, aby kohosi pomáhala vraždiť.

O to je to desivejšie, že tu nešlo o náhodnú a jednorazovú známosť, jeden prípad – šlo o premyslený systém chytania oporných bodov, prípravy na možné využitie vydierania a tak podobne.  Koľko ďalších systémov tu máme, a koho všetkého do nich lapili?

A v súvislosti s tým vyvstáva aj otázka, ako je možné, že niektorí beztrestne porušujú závažne svoje pracovné povinnosti a bez mihnutia oka ohrozia vynášaním informácií súkromie a životy iných? Už doživotne by nemali mať prístup k práci, kde by mohli spraviť čosi podobné.

Potápanie páchateľov hlásajú titulky v médiách…

Pravdu poviem, nič okrem titulkov už v tejto veci neregistrujem. Pokladám to za stratu času, túto falošnú hru. Obávam sa, že je tu dopredu pripravený a garantovaný scenár – a že sa Kočner a company dostanú na slobodu kvôli nejakej procesnej chybe sudcu či vyšetrovateľa. Nebude žalobcu a nebude sudcu voči tomu, kto to „zaviní“, a celý prípad skončí v prepadlisku času.

A kladiem si celý rad otázok

• Akú kopu špiny sme ochotní zniesť v našich životoch?
• Prečo dovolíme, aby kadejakí darebáci manipulovali našimi životmi, okrádali a zneužívali nás?

Je to i otázka morálky spoločnosti a našej osobnej ľudskej morálky – o špinách medzi nami. Ja si skutočne nemyslím, že by špinavosti bol schopný a ochotný robiť kedykoľvek a ktokoľvek – a že skutočnosťou zostáva, že sú medzi nami ľudia, ktorí žiadne morálne hranice nemajú.

Prejavuje sa to kade-tade v našich životoch – od úplatkarčenia, ktoré „sa patrí, inak máš smolu“, cez šmejdov podvádzajúcich a okrádajúcich starých ľudí či naivných a veci neznalých, až po šlápoty rozťahujúce nohy ženatým chlapom bez mihnutia oka. Také bežné špinavosti v našich každodenných životoch, už sa nad nimi mnohí nepozastavujú a pokladajú ich za normálne. Pripomínam to preto, lebo – na rovinu – pokladám tých, čo sa tak správajú, za rovnaké príšery, ako sedia v týchto dňoch pred súdnym tribunálom v prípade Kuciaka Kušnírovej. Lebo s niektorými vecami je to v živote tak – buď je, alebo nie je. Neexistuje iba trochu áno – nemôžeme byť iba trochu tehotné, či iba trochu mŕtvi, ani iba trochu nečestní či trochu čestní. Je to o hodnotách, ktoré žijeme – nie iba trochu, ale naplno. Nuž tak.

Čestnosť je skrátka ako kofola – „ak ju miluješ, nie je čo riešiť…“

Elena  16.1. 2020