Valentín sa lepí na nás. Už-už nám dýcha na krk.
Niektorí sa tomu radujú, lebo veď láska je v živote dôležitá, dať jej v ten deň jasný význam sa im páči – a vyjadriť ju nejakým darčekom pokladajú za príjemné.
Iní ho odháňajú od seba ako dotieravého zablateného psíka – taký falošný cudzí zvyk odkiaľsi prišiel, láska by mala kráčať s nami deň za dňom, a nie „zrazu ju objaviť“ v jeden deň a na jeden deň – odmietajú tlak „valentínskeho darčekovania“.
Nech každý „valentínuje“ ako chce, pre mňa je ten deň príležitosťou v blogu pouvažovať o hodnote lásky.
Láska…
Vraj je zložitá, niektorí to tvrdia.
Ja si myslím, že láska patrí k tým základným veciam života, ktoré sú vo svojej podstate jednoduché.
Stretneš človeka, ktorého miluješ a zvolíš si ho za partnera. Stojíš pri ňom v dobrom a zlom. Navždy a stále. Jeden či jedna na celý život. Bodka. Koniec.
Láska…
Vraj je len jediná pravá, niektorí to tvrdia.
Nemyslím si, že by striedanie partnerov či partneriek v živote svedčilo o láske a schopnosti lásky. Nanajvýš o prelietavosti a zamilovanosti. Z predstavy, že ľudia s niekým skúšajú chodiť a žiť – „či im to vyjde“ – mi je akurát tak smutno. Nie, lásky v tom nie je ani zrnko, ani len k sebe nie. Lebo ak mám rada úprimne seba, neuspokojím sa s lacnou náhradou lásky. A ani neexperimentujem so svojim životom – je pre mňa príliš cenný na to, aby som ním šla štýlom pokus a omyl, pokus a omyl, pokus a omyl. Chcem budovať „dom na skale, nie na piesku“, vážim si hodnotné veci, stále v čase – a dávam vo vzťahoch dôraz na kvalitu, nie na kvantitu.
To, že niektorí ľudia dnes preferujú lacné náhrady vzťahov a nemajú v úcte tradičné hodnoty ako rodina, nič nemení na mojom názore. Je to o nich, nie o mne. Takým ľuďom je zbytočné hodnoty vysvetľovať, nechápu ich – nemajú úctu k tomu, čo budujú iní roky, ani k bolesti cudzích detí, sú egoisticky zameraní len na uspokojovanie svojich potrieb. Nedochádza im ani, že v konečnom dôsledku na ich nečestnosť doplatia najviac ich vlastní blízki, lebo svojim deťom a vnúčatám nechávajú ako hodnotový odkaz
- buď že oni sami boli čiernou ovcou rodiny, ktorej príklad nasledovať neradno,
- alebo že sú vzorom a rodinnou normou, takže v ich rodine je normálne žiť nečestne, bezohľadne, bez morálnych hodnôt, byť neverný a podvádzať, klamať….
Šťastím pre takých ľudí je akurát to, že žijú ako jednodňovky v bezprostrednom užívaní si a nevidia tak prenikavo do budúcnosti – svojim spôsobom šťastní, a svojim spôsobom hlboko nešťastní.
Láska…
Vraj je, niektorí to tvrdia.
Elena 13.2.2020
K diskusii Nie, ako vdovec či vdova predsa stojíš pri partnerovi až do smrti. Ak si niekto nájde partnera po smrti pôvodného partnera, je to prirodzený vývin života, tam si dostál svojmu životnému záväzku. Je to niečo úplne iné ako striedanie partnerov. Neviem či chápeš ten rozdiel?
Práve si odsúdila Boženu Nemcovú. A práve ...
Celá debata | RSS tejto debaty