Svitá o niečo skôr – občas, aspoň niektorým z nás snáď. Nemyslím teda zjavne v dnešnom blogu len na radostnú skutočnosť, že skorým ránom už nejdeme do práce v tme. To je fakt, o kadejakom svitaní dnes pár slov poviem…
Niekedy nám svitá skôr…
Pseudoduchovne (preberajúco len) šíria mnohí teraz socsieťami, ako nás má vírus v pandémii svetom bežiaci práve skromnosti v konzume, ohľadu k prírode a láskavosti voči iným. Iste, no možno popri tom nás možno má viesť aj ku
- láskavosti voči sebe samým, aby sme vedeli seba chrániť a jasne konali voči nezodpovednému konaniu iných. Lebo ak nám niekto ubližuje či ohrozuje nás svojou nezodpovednosťou, potom nie je namieste bezhraničná láskavosť, ale postavenie hranice takému konaniu. Lebo karanténnici nedodržujúci zodpovedne karanténu nás všetkých ohrozujú.
- aj pozorne načúvať, aby sme vedeli rozlíšiť, kto nám hovorí pravdu a kto nám klame do očí. Lebo niekedy stačia dva slová, aby sa odkryla nepravda – ako s tým prehlasovaním premiéra o zbytočne vyhodených miliónoch za nekvalitné testy, ktorú rozbil na kúsky český minister dvomi jednoduchými slovami „odkúpime ich“. Matovič sa tým dostal do paradoxnej väzby – lebo ak testy teraz predá, bude za idiota celému svetu, a ak ich nepredá, dôjde aj tým úplne jednoduchým občanom, akú váhu treba jeho slovám prikladať.
No možno ani to nie je všetko, čo nás táto situácia môže naučiť. Pokračujme.
Všimli ste si tú rozžiarenú tvár čínskej 103-ročnej vyliečenej babičky? Aj starí ľudia milujú život, ak majú okolo seba svojich blízkych. Aj ľudia s postihnutím, aj ľudia vážne chorí – všetci milujú svoj život, ak cítia lásku a úctu, ak majú pocit, že chcú chcení, potrební a pre iných dôležití. Svoj život so starobou, svoj život s postihnutím či chorobou – len potrebujú prijatie. Presne nad týmto uvažujem už dlho vo vzťahu ku eutanázii – lebo v mojich blogoch kopem proti vraždeniu ľudí s postihnutím opakovane sa dejúcemu v tejto spoločnosti, ktorá sama seba označuje ako vyspelá.
Napríklad tu https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/11/06/s-laskou-5-nie-nie-to-nie-je-veterna-elektraren-ten-hukot/ a https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/07/14/cas-vykrocit-9-vincent-a-vyspela-europa/
alebo https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2019/02/06/s-laskou-mama-10-tie-najmudrejsie-slova-o-eutanazii/
Takže možno nás mala táto situácia naučiť i väčšej úcte ku životu, ktorý my nedávame a nemali by sme ho ani brať, len vytvárať podmienky pre jeho dôstojnosť od začiatku až do konca.
A to, čo nás môže táto situácia naučiť skutočne silne, je skúsenosť, ktorí mnohí majú a zjavne nezvládajú. Toľkí vzdychajú, ako sa nedá doma vydržať, ako by sa zbláznili, keby sa nešli prebehnúť na chvíľu či už sami, alebo s malými deťmi, a podobne. Nedá sa doma sedieť zavretý, je to na hlavu, musíme von – pokrikujú, povzdychávajú a všemožne sa sedeniu doma bránia. A to sú doma, vo svojom prostredí a môžu prípadne aj ísť von, ak to sedenie doma už nezvládajú zniesť (zatiaľ teda môžu).
Videla som dnes krásny príspevok českej fb stránky s jednoduchou vetou „Tak už chápete, ako sa cítia zvieratá v ZOO?“
Ony nemajú na výber, na rozdiel od vás nie so doma a nemôžu sa ísť prebehnúť, ak im ide srdce puknúť k klietky.
Takže – už skutočne chápete, ako sa cítia zvieratá v ZOO?
Tak už chápem…
Mám ísť svetlým príkladom, čo už chápem?
Možno by sme mohli túto situáciu každý využiť práve na to, čo sme sami zanedbávali. Lebo nám nastavuje zrkadlo pravdivosti. Ja som mala problém s púšťaním sa minulosti, nechávala som veľa vecí „veď sa to zíde“. Niektoré som aj vedela znovu využiť časom, a tak ma to posilňovalo v tom ich udržiavaní. Pred časom som vyhádzala časopisy všetky. Včerajšok som trávila triedením kadejakých vecí – vytriedila som na odnesenie kopu kníh vyššiu ako ja (no dobre, nie som zas až taká vysoká, ale tých kníh bolo o dosť vyššie nad hlavu), aj oblečenia, ktoré nenosíme. Niečo posuniem ďalej, lebo som netriedila len v štýle „zbytočnosť“, ale v štýle „niekomu urobiť radosť“. Niečo kreatívne pretvorím na užitočné veci – napríklad na vankúše mačkám a psom do zvieracieho útulku. A aj rúška nejaké vytvorím, také moje, rebelské.
Hm, hm, no dobre, budem úprimná, ešte jedno silné pochopenie mám – chápem už, že nesmiem sedieť v knižnici, keď pritĺkam kladivom skrutky do jej steny. K tomuto cennému poznaniu som došla predvčerom, keď som chcela upevniť policu vypadnutú z obrovského regálu, ktorý som dovliekla do spálne a prerobila na druhú knižnicu. Z piatich masívnych políc naprataných knihami nado mnou sa na mňa zosypali len dve, našťastie. Zato s takým lomozom, že najstaršie dieťa pribehlo s výkrikom „mami, prežila si?“. No čo vám poviem, následky toho poučenia cítim i dnes. A zabrzdilo ma to v pripevnení 4 veľkých políc na stenu, zabrzdilo dočasne – ale neodradilo, ich deň príde, len čo pochopím princíp, ako to tam má držať a požičiam si vŕtačku.
Lebo táto situácia nám ukazuje, že dôležitá je vytrvalosť.
Pochopenie princípu vytrvalosti…
Vytrvale sa chrániť musíme – ak poľavíme na chvíľu v opatrnosti, môže sa nám to vypomstiť ohrozením zdravia. Nastavuje nám preto zrkadlo sebaúcty.
A mali by sme vytrvale brať ohľad na iných a neohrozovať ich. Nie, toto sa netýka len nákazy, ale aj života ako celku. Lebo svojimi nečestnými skutkami zasahujeme niekedy bezohľadne a zásadným spôsobom do životov iných. Nastavuje nám preto zrkadlo našej úcty voči iným ľuďom.
Táto situácia je životnou skúškou – a možností, čo nás má naučiť, je naozaj veľa. Možno každému z nás šepká také osobné posolstvo, čo ho chce naučiť.
Je to hrozba i šanca, ktorá nám dáva príležitosť uvažovať. A je len na nás, čo sa z nej naučíme.
Elena 25.3.2020
Celá debata | RSS tejto debaty