Víla vážka sedela pri studničke, ktorá ponúkala chladivú vodu na kraji lesa. Sedela so sklonenou hlavou v tichu prichádzajúceho svitania. Dívala sa na jej čistú a priezračnú hladinu, na ktorej prvé lúče vychádzajúceho slnka vyčarili nežné ligotavé záblesky. „Vidím ťa, studnička“ nežne sa dotkla prstami ligotavej hladiny, usmiala sa „naozaj ťa vidím“. […]
Pokračovanie článku