Filozofický pátos je tak trochu moje hobby – kedysi to spieval Žbirka, dnes to vravím ja.
Dokážete vnímať pozorne detaily? A dokážete vidieť filozoficky?
No tak to zistíte v dnešnom blogu. Aj jeden silný príbeh vám poviem…
Začnem tým príbehom…
Búrka predvčerom zúrila u nás. Voda sa valila z kopcov nadol v divokých vlnách i po pár hodinách od búrky. Zlomila cestu. Vytrhala asfalt, zvodidlá.
(A keďže nie sme v Číne, kde by cestu opravili do piatich dní a ešte by ju aj vylepšili, budeme údajne bez cesty i bez akýchkoľvek autobusov pár mesiacov. No teraz by mal vybehnúť pán župan BBsK a porozprávať, akýže to bol úspech, to budovanie cesty prvej triedy v štýle potemkinovských dedín „len aby bolo“, bez spevňovania svahu nad a pod súbežne).
Dnes som nazbierala odvahu a vyrazila pozrieť do lesa „k partizánom“ – na Maroškove miesto v strmom lesnom svahu, kde je i časť jeho popola. Zámer sveta ma dojal. Žiadne nánosy blata či lístia, dokonca ani anjel nespadol.
Aký úžasný strom…
Trochu si vás doberám – lebo väčšine padne zrak na ten druhý, nápadnejší strom. Púta výzorom. V skutočnosti mám na mysli ten prvý strom, naľavo – na prvý pohľad popri tom druhom zaniká, no prežil zjavne ťažké časy, má hrubú kôru, opakovane mal zlámaný vrcholok, a zakaždým začína znovu, ide ďalej, nevzdáva sa. Koľko ľudí idúcich lesom si ho všimne, a uvedomí si jeho úžasnosť? Myslím, že tak prehliadajúco sa mnohí dívame i v živote, nevieme vidieť naozaj…
Slnko hrialo, jeho lúče sa odrážali na skalách na ceste. Chvíľa pôsobila rozprávkovo. Nuž, veď život je rozprávka, však?
Elena 30.6.2020
Celá debata | RSS tejto debaty