Sú ľudia, ktorí nesú svetlo. Rozžiaria miestnosť, keď do nej vstúpia – nie oslepujúco ako slnko, ale sprevádzajúco ako mesiac.
Sú ľudia, ktorí sa nás dotýkajú jemne, akoby závanom motýlieho krídla. A pritom ten dotyk láme skaly v našom srdci.
Sú ľudia ktorých slová sú krehké ako snehové vločky, no majú silu tornáda.
Sú ľudia, ktorí svojim vnútorným svetlom svietia na cestu iným. No hej, nie je ich veľa.
O jednom z nich v tejto chvíli píšem.
Keby bol vôňou, podľa mňa by bol céder, s pridaním spodných tónov mystickej ruže Márie Magdalény a horných tónov mimózy.
Čas letí rýchlo – povedala som si, keď kalendár preskočil k 13. januáru. Lebo predvčerom som chcela tieto slová napísať…
Čas letí rýchlo – povedala som si, keď som o ňom uvažovala predvčerom – vážne je to už 15 rokov, ako zomrel Rúfus?
Patrím k milovníkom jeho rozprávok, v ktorých večné pravdy hovorí tak jednoducho. Písala som o nich v blogu mnohokrát, napríklad tu
Slová šepkané vo vetre 11. – O tých, ktorých milujeme navždy. . .
i tu napríklad
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2018/05/31/trashed/
či tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/11/19/ariana-2-otravena-rozpravkami/
Aj tu
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2016/07/03/ako-havran-7-zlomky-poznania/
A jeho Legenda o ľudskom údele ma oslovuje do hĺbky srdca.
No i jeho báseň Rakvy z Vietnamu, moja srdcovka zo školských recitátorských čias, tak vysoko aktuálna v časoch vojny – vrátim sa k nej v niektorom z blogov
https://elenaistvanova.blog.pravda.sk/2021/02/22/no-4/
Svojimi dielami nám svieti na cestu. Sú plné múdrych myšlienok. V jednej zo svojich básní Rúfus uvádza, že báseň a modlitba sú sestry. V inej hovorí o láske k dieťaťu – nebom mi daná, si môj štít, pre dušu kôrka chleba…
No azda najobľúbenejšou z jeho myšlienok je pre mňa tá, že rozprávky tu nie sú preto, aby uspávali deti, ale aby zobudili dospelých…
Elena
..."Sú ľudia, ktorí nesú svetlo"....... ...
Celá debata | RSS tejto debaty