otvorene

Bola bystrá, vedela poskladať fakty dokopy. Upíjal som čaj a v mysli som jej analýze prikyvoval. Súhlasil som s ňou nielen ako človek – mal som na to rovnaký názor – ale i ako odborník. A bol som moc rád, že sa trochu rozhovorila. Asi som to však zakríkol, lebo náhle zatíchla. „Ako je to teraz?“ zadíval som sa na ňu skúmavo. Pozrela na mňa zamyslene. […]

Prišla dve minúty pred šestnástou. Citrónovo žltý šál jej vial vo vetre. Kým vstúpila od čakárne, rozvoniaval už ambulanciou v dvoch šálkach bazovo-citrónový čaj. „Dobrý deň“ zastala váhavo vo dverách. „Vitajte, poďte, sadnite si – prosím“ postavil som pred ňu šálku pariaceho sa čaju. Poďakovala, privoňala k nemu. Keď sklonila hlavu k šálke, […]

Ale nie je to ani chlap – o tom bude môj dnešný blog. Chrbtovou kosťou spoločnosti by mala byť morálka… Pravdou je, že morálka spoločnosti je tou hranicou, ktorá by mala ku čestnosti a zodpovednosti tlačiť i tých, ktorých si národ zvolil ako reprezentantov do svojho čela. Keď už oni sami hranicu morálky jasnú a pevnú nemajú. Lenže to by morálka […]

Keď som sa vrátil ku čítaniu, zistil som, že rozčítaný text zostal na kuchynskom stole. Chcel som zájsť preň, no padol mi zrak na ďalšiu časť príbehu – a už som ho nevedel odtrhnúť… Už som si ťa našla… …Automaticky som vytiahla z komory igelitovú tašku, a potom ešte jednu. Položila som ich na kuchynský stôl. Uhládzala som ich povrch […]

Začítal som sa do príbehu. Jeho celý nadpis bol O krave Karole, ktorá mala aj číslo… Karola bola krava. Nie, nemala štyri nohy, rohy, ani chvost a nedávala mlieko. Napriek tomu to bola ozajstná krava (nech vás ten minulý čas nemýli, nič sa na tom do dnešných čias nezmenilo). Mala mobil, facebook, aj ten spomenutý Pokec – a ešte stále aj prácu, […]

Sú v živote dni, kedy obyčajné malé veci vystupujú zo sivého úzadia svojej každodennosti a my sme schopní vnímať ich ako zázrak – týmito slovami majstra slova i myšlienok Rúfusa zo Štyroch epištol k ľuďom sa nám prihovára svet zázračna, ktoré sa vynorí zo škrupinky všednosti. V takej chvíli stačí lúpať si pomaranč, pomaly, pokojne, a po kúskoch si ho […]

Sedel som v kresle a popíjal pomaly chladnúci čaj. Cítil som sa fajn. Je to zvláštny pocit, keď sa psychiater cíti fajn, poviem vám. Zasmial som sa. „Tak to určite nebude také zlé s tým vašim zbláznením, obvykle ľudia v takej situácii nemajú na svoj stav kritický náhľad.“ Oči jej zažiarili. „No veď nemám. Píšem, a hodlám to uverejniť.“ Rozosmiala ma. […]

Sedela ticho, s pohľadom sklopeným k zemi. V tmavomodrom tričku pôsobila smutne. Čímsi mi pripomínala líšku z Malého princa, a rozhodne to nebolo len tými zlatočervenými vlasmi. Neodpovedala, len prikývla na otázku, či je tu prvý raz. Akoby ani nevenovala pozornosť mojim slovám. Ozvala sa vo mne profesionálna unudenosť, či urazenosť? Nejaká depresia isto, dýchla na […]

Viete, čo povedal Matovič? Otvorene vám hovorím na začiatok, že tu sa to dnes veru nedozviete. O čom je teda môj dnešný blog? No predsa o tom, či to, čo povedal Matovič, je pre nás skutočne dôležité… Možno to poznáte, chceli by ste spraviť kadečo, ale času na všetky tie plány je primálo… I ja mám kadečo, čo by som chcela a mám naplánované […]

Sivastý oblak, plávajúci majestátne ako koráb dávnych čias priezračnejúcou oblohou svitanim. Ružovooranžové zore sa rozhoria postupne nežne ružovo, červenkasto, až ohnivo a nakoniec pomedzi ne vyrazí žiarivá slnečná guľa a rozhodí zlatisté lúče do celého kraja. Stačí dívať sa na tie zázračné okamihy, len tak sa dívať, zakaždým ma dojímajú. A kde to […]