Ovzduším sa niesla trpkosladká vôňa kvitnúcich bylín, dôverne známa. Ticho šumel vetrík v korunách stromov, červené lupene bylín rozvieval okolím. Niektoré pristáli na hrudi Rozprávača a v jeho vlasoch, niekoľko z nich vyzdobilo perie vrany, spiacej v jeho dlani, žiarili ako drobné kvapky krvi v jej čierno-čiernom perí… Všetko zdanlivo malo svoj ustálený […]

Opar vône, tajomne sladkej, lákavej ako sny ukryté v najhlbších zákutiach nášho srdca, niesol sa krajinou. Vietor šíril vôňu aj do tých najmenších škár medzi kameňmi, prenikala všetkými pórmi krajiny a vnášala do nej rozprávkovú nehu. Čas iskril v slnečných lúčoch, ktoré v korune veľkého stromu, nežne hladkali lístok za lístkom znovu a znovu, znovu […]

Zavial vietor, rozšumel lístie na veľkom strome. Trpko-sladkú vôňu bylín rozvieval do okolia a dvíhal ju až k oblakom, spolu s červenými lupienkami kvetov… Vírili vo vetre ako kŕdeľ drobných vtáčat. Oblaky teraz rýchlo plynule nebom, priesvitne biele a nežné… Rozprávač sa zadíval na vranu, sediacu na najspodnejšom konári veľkého stromu. „Odkiaľ […]

Šedasté mraky tiahli pomaly nebom. Slnečné lúče pomedzi ne kde-tu prebleskovali a svet menili na rozprávkovú krajiny snov. Trblietavé svetlo v nej zanechávalo zlatisté plochy, ktoré žiarili v krajine zatemnenej mrakmi. Vôňa bylín ešte zintenzívnela, tiahla sa nežne sladko, halila svet do omamného oparu. Vrana na konári ticho zakrákala. Rozprávač pozorne načúval […]

Oblaky na modrom nebi pôsobili neskutočne, pomaly plynuli, slnečné lúče ich zhora presvecovali, zlatistou farbou obkresľovali ich obrysy. Prežiarili krajinu a dodali jej čarokrásny, tajomný vzhľad. V ich lesku sa všetko zdalo posypané trblietavým práškom… Ligotavá krajina akoby pohltila aj sladkotrpkú vôňu, ktorá sa vznášala všade naokolo. Veľkoleposť […]

Slnečné lúče zahriali kamene, sálali teraz teplo a horúci vzduch akoby zastavil čas. Vietor náhle jemne zavial a trpkasto-sladká vôňa bylín s červenými kvetmi sa niesla vzduchom. V diaľke zaznelo krákanie vrany… Rozprávač sa započúval do zvuku jej hlasu. Ticho, nehybne sedel, čas plynul. Tiahle krákanie sa po chvíli ozvalo ešte raz. Bližšie. Po treťom […]

Trpko-sladká vôňa bylín s červenými kvetmi sa niesla vzduchom. Lístie na strome ticho šumelo vánkom. Belasý motýľ zosadol na kameň v tieni stromu a oddychoval ukrytý pred horúčavou. Po krátkej chvíli tam priletel i ďalší motýľ, s ohnivočerveným vzorom na krídlach. Netrpezlivo trepotal krídlami, prestupoval jemnými krokmi na kameni, bolo to akoby tancoval […]

Šedobelasé oblaky pomaly plávali nebom. Slnečné lúče pomedzi presvitali a zlátili kraj. Motýle nežne poletovali z kvetu na kvet. Čas plynul… „Zem bez strachu sa volá krajina bez masiek“ ozval sa náhle ticho, úplne ticho Rozprávačov hlas. „Lebo len v takej krajine sa nemusíme báť byť sami sebou…“ Vetvičkou vyryl v zemi stopu. „A je úplne jedno“ […]

Slnko hrialo a byliny omamne voňali. Prehriaty vzduch sa jemne vlnil a pôsobil až uspávajúco ako bezpečné náručie matky. Pohoda a pokoj vládli nad krajom. V zdanlivo idylickom tichu zrazu v konároch veľkého stromu zapípal akýsi vták. Tichý zvuk sa v tichu rozľahol. Rozprávač pozrel nahor, na konár stromu, kde vták sedel. Perie mal načuchrané, zjavne preľaknutý […]

Lúče slnka na rozpálenej zemi zanechávali tiene tenké ako vlas, vrhané omamne voňajúcimi bylinami s červenými kvetmi. Rozprávač odtrhol jeden kvietok a jemne ho mrvil prstami, ticho a zamyslene. Rozmrvený kvietok uchoval v roztvorenej dlani, vdychoval sústredene jeho vôňu, ktorá sa niesla vzduchom a zaplnila okolie svojou sýtosťou. Na dlaň mu zosadol belasý motýľ, nežne […]